Rozprávkarka2

„Čo je to?“ opýtala sa Pútnička.
Hlas Starca sa trochu triasol:
„Veď vidíš. Hora.“
„Vidím. Len je akási čudná.“ Odpovedala mu. „Tvrdá. A suchá.“
„Všimla si si to.“ Skonštatoval Starec zamyslene.
„Áno.“ Prikývla Pútnička. „Je celkom iná, ako ostatné hory. Len neviem prečo.“
„Lepšie sa jej prizri.“ Poradil jej Starec. „Obzri si ju. A keď bude treba, vystúp na ňu. No predtým, ako pôjdeš, prijmi odo mňa malý darček. Neotváraj ho skôr, ako prídeš celkom hore. Je to dôležité.“
Podal Pútničke plátené vrecko. Poďakovala sa a vychystala sa obzrieť horu. Zo všetkých strán bola rovnaká. Kamenná, strmá, plná suchoty.
„Starec mi vravel, že mám vystúpiť až na jej vrchol.“ Povedala si Pútnička. „Iste tam nájdem niečo zaujímavé.“
Výstup bol namáhavý a zdĺhavy. A keď sa po mnohých dňoch dostala hore, znovu nenašla nič, len kamene. Unavene si sadla na jeden z nich. Vtedy si spomenula na vrecúško z plátna, ktoré jej Starec dal. Otvorila ho. Našla v ňom plno semien.
„Aha, už viem.“ Zaradovala sa. „Mám ich tu zasiať. Aby kamenná hora ožila.“
Vzala semená do hrsti a rozsypala ich okolo seba.  Ale kamenná hora ich neprijala. Zostali ležať na skalách. Prišiel vietor a rozfúkol ich.
Sklamaná Pútnička sa vybrala na cestu nazad, k úpätiu hory. Starec ešte vždy sedel tam, kde aj predtým.
„Tvoj dar bol zbytočný.“ Povedala mu. „Možno si si myslel tak, ako ja, že hore pomôže. Zostala však takou, aká bola aj predtým. Načo si ma tam vôbec posielal? Aký to malo zmysel?“
„Je to hora negativizmu. Čokoľvek dobré, čo sa jej budeš snažiť dať, od seba odvrhne. Kameň nepremeníš na trávu. Ale aj tak si urobila veľkú vec, že si na ňu vystúpila.“ Pochválil Starec Pútničku.
„Nemyslím.“ Pokrútila hlavou. „Bolo to márne.“
„Nebolo.“ Usmial sa Starec. „Veď sa len obzri okolo seba.“
Pútnička ho poslúchla. A zbadala niečo nevídané. Kamennú horu obkolesovala zeleň, stromy, rozkvitnuté lúky, plné kvetín.“
„To sú tie semená, ktoré si vypustila. Kamenná hora ich síce neprijala, vypľula ich zo seba, no vietor ich zobral a zasial ďalej.“
„Neobyčajné semena.“ Zadivila sa Pútnička.“
„Áno.“ Prikyvol Starec. „Semená slov. O radosti. O nádeji. O živote, ktorý chce kvitnúť a byť plný vôní.“
Až vtedy Pútnička pochopila, že jej výstup na Kamennu horu, aj keď bol namáhavý a zdĺhavý, mal zmysel. Vedela, že horu, ktorá ma rada svoje kamene, nikdy nezmení. Ale ten život, čo vietor rozfúkol do šíreho sveta, stál za to.