Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Ameriku mnohí volajú továrňou na sny. Sny, ktoré majú spoločného menovateľa: z chudobného dievčaťa či chlapca sa po mnohých útrapách a peripetiách stane úspešný človek, zahrnutý bohatstvom, láskou a šťastím. Za týmto snom odišlo do emigrácie aj zopár Slovákov. Málokomu sa ho však naozaj podarilo naplniť.

V roku 1987 emigrovala do USA aj 26 ročná Marta. Vydatá žena a matka dvoch malých detí – trojročného Miška a päťročnej Dianky. Jej dôvod na emigráciu bol prostý. Pár týždňov predtým sa v jej rodnom meste zastavil bývalý spolužiak jej manžela. Na strednej škola mal prezývku, ktorá mu výborne sedela. Volali ho divný Janko. Bol samotár a vždy sa snažil dosiahnuť viac ako iní. Filip, Martin manžel, ho často spomínal. Sedávali spolu v jednej lavici a aj po ukončení štúdií trávili spolu veľa času. Potom však jedného dňa zmizol z Filipovho života. Vrátil sa až po devätnástich rokoch, už nie ako divný Janko, ale úspešný a bohatý John. Filip sa veľmi potešil, keď ho v meste stretol. Pozval ho domov a zoznámil ho s Martou. Slovo dalo slovo. John ponúkol Filipovi nevídanú možnosť: aby pracoval v jeho firme, ktorú má v Amerike. Vraj bude robiť obchodného zástupcu a zháňať preňho tovar. Filipa ponuka lákala, mal však dobré zamestnanie. Preto ju s ľútosťou odmietol. Príležitosti sa však chytila Marta. Mala na to pár dôvodov. Na rozdiel od Filipa bola nezamestnaná. Strávila päť rokov doma, pri hrncoch, plienkach, deťoch. Zažiadalo sa jej zmeny. Pomyslela si, že pár mesiacov v Amerike jej nemôže uškodiť. Zarobí si pár dolárov a donesie ich domov. Filipovi sa to síce nepozdávalo, ale John bol jej predstavami nadšený. Sľúbil, že jej pošle letenku hneď ako sa vráti z návštevy Slovenska nazad do Ameriky.

Svoje slovo dodržal. Marta priletela do Chicaga začiatkom leta. John nebýval v Berwyne, tak ako väčšina slovenských a českých emigrantov, ani nechodil do slovenského klubu. Kúpil si v na predmestí väčší dom. Horné poschodia prenajímal, na prvom býval a v suteréne mal svoju ,,firmu“. Až po príchode Marta zistila, čo je tá firma vlastne zač. Hoci John vystupoval doma ako úspešný a bohatý obchodník, bol iba obyčajný ,,smetiar“. Znamenalo to, že chodil po veľkých smetiskách a zbieral tam, čo by sa ešte dalo použiť: staré umývadla, skrine, lampy, záchody… Oprášil ich, umyl, opravil – a predával v svojom bazáre.

Martinou povinnosťou bolo chodiť s ním a hľadať na smetiskách to, čo by stálo za to. Lenže jej sa takáto práca hnusila a tak s pobúreným hnevom odmietla. Vtedy John spravil zvláštnu vec: vzal jej spiatočnú letenku, ktorú jej kúpil a povedal jej, že sa domov vráti len vtedy, keď si ju odrobí. Zdesená Marta sa mu ponúkla, že bude predávať v bazáre. Odpovedal jej, že si tam zarobí ledva na nájomné. Dal jej smiešny plat: pár dolárov na deň. Z toho jej strhával za izbu, v ktorej spávala. Marta nemala iné východisko. Prijala jeho podmienky. Strpela ich až dovtedy, kým sa v noci nezačal dobíjať do jej izby a vyžadovať od nej aj iné služby. Odmietla ho – a vtedy ju John vyhodil na ulicu. Zdôvodnil to krátko a stručne: načo mi je žena, z ktorej nemám žiaden úžitok?

S Martinou budúcnosťou to vyzeralo biedne… Odišla od Johna v hneve, takmer bez dolára. Zašla do najbližšieho fast foodu, kúpila si hamburger, vzala noviny, posadila sa k stolu a v inzerátoch začala hľadať zamestnanie, kde by mohla okamžite nastúpiť. Našla ho. Bolo to miesto striptízovej tanečnice v malom bare, ktorý patril poľskému emigrantskému manželskému páru. Marta to miesto veľmi potrebovala. Mala totiž posledných päťdesiat centov. Presne toľko, koľko bolo treba hodiť do telefónneho automatu. Zavolala im a úpenlivo ich prosila, aby ju zamestnali. Možno preto, že začuli príbuznú reč, možno preto, že tak veľmi prosila, jej to miesto sľúbili. Odvtedy začala pracovať ako striptérka. Z usadenej mamičky dvoch malých detí sa stala tanečnica, čo sa každý deň vyzliekala pred cudzími mužmi. Myslela si, že si skoro zarobí na letenku, vráti sa domov a jej tajomstvo zostane zabudnuté v Amerike. Malo to však háčik. Práca striptérky sa jej časom zapáčila. Peniažky na jej účet pribúdali, konto v banke rástlo a tak si Marta predĺžila pobyt z troch mesiacov na pol roka. Manželovi napísala, že sa jej výborne darí a je škoda vrátiť sa.

Prešiel rok a Filip nemal o nej žiadne správy. Zdvihol síce párkrát telefón a zavolal Johnovi, čo je s jeho ženou, no až vtedy pochopil, že je zle, keď mu John pri poslednom telefonáte vynadal, čo ho otravuje, vraj o Marte už pol roka nič nevie. Rozhodol sa, že pôjde svoju ženu hľadať. Kúpil si letenku a odišiel aj on do Ameriky. John ho síce prijal v svojom dome, no hneď sa vyhovoril, že naňho nebude mať veľa času, pretože ,,biznis“ nečaká. No Filipovi aj to málo, čo videl, stačilo na to, aby pochopil, v akých podmienkach sa jeho žena ocitla. Zúfalo sa začal vypytovať Johna, kde by Marta mohla byť. No on krútil hlavou, vraj nevie. Dal mu len jednu radu: aby šiel do slovenského klubu v Berwyne, vraj tam sa Slováci stretávajú, snáď tam bude chodiť aj jeho žena. Filip ho poslúchol. V slovenskom klube Martu nikto nepoznal. Napriek tomu starí emigrantskí mazáci nenechali skormúteného prišelca zo starej vlasti bez pomoci. Poznali ďalšie emigrantské komúny medzi Poliakmi, Rusmi, Čechmi, Ukrajincami. Vytočili pár čísiel, rozlepili na okolitých múroch plagáty s Martinou fotkou. Napokon sa našiel ktosi, kto vo fotografii mladej usmievavej ženy s dvoma malými deťmi po boku spoznal striptérku z predmestia. Vďaka tomu Filip naživo uvidel vystúpenie svojej ženy. Keď vstúpil do dverí malého baru, osvetleného červeným svetlom, práve tancovala pri tyči, s hlavou zvesenou dole. Záplava dlhých vlasov jej visela až po zem. No aj v tejto polohe spoznala nového návštevníka. Zdvihla sa a pribehla k nemu. Zvítanie manželského páru dojalo všetkých prítomných. Úprimne tlieskali ich objatiu. Filip, dobrák od narodenia, svojej žene odpustil. Nepýtal sa jej, prečo si nehľadala iné zamestnanie. Chcel len jedno, aby sa čím skôr vrátili domov. Marta súhlasila, napokon sa aj v nej prebudil materinský cit a túžba po domove. Objednali si letenky. V slovenskom klube im na rozlúčku prichystali posedenie. Prišli na ňu takmer všetci emigranti – okrem Johna. No nikto tu po ňom ani netúžil, ani ho nečakal. Slovenská emigrantská komúna ho sama spomedzi seba vylúčila za to, že takto oklamal mladý pár zo Slovenska.