Rozprávkarka2

 Predošlá časť

Duša a telo často vedú medzi sebou spor. Keď je dobre telu, duša býva nadurdená, aspoň občas, ako tá moja. Má svoje tajné záhrady, v ktorých sa chce túlať. Lenže telo chce, aby sa tešila zo slniečka, z mora, z vetra, vĺn a nekonečnej oblohy. Núti ju nepadať do spomienok, zabudnúť na hĺbky, zamurovať vchod do tajných záhrad.

     A duša, dušička, si vždy nájde spôsob, ako ujsť pozornosti tela…

     Tak som si povedala, že tú svoju nenechám blúdiť, že jej dám opraty. Hneď zrána som sa vybrala na pláž. Nie do zátoky Lady chobotnice, ale na koniec Brely. Bol tam malý pontónový mostík z dreva a člnok, čo sa hojdal na hladine.

     Akýkoľvek maliar by z toho pohľadu spravil gýč. No to, čo namaľovala samotná príroda, bolo úchvatné a okúzľujúce. Slnko pálilo priamo na kamienky. Akoby každý z nich bralo do dlane a dýchalo naňho horúci dych.

     Natrela som sa opaľovacím krémom s obsahom Betakaroténu. Mám rada červenkastý nádych, ktorý po ňom dostáva pokožka. Pripomína mi tanec slnečných lúčov na mojom tele.  Rozotrela som si krém po rukách, nohách aj bruchu, vychutnávajúc dlhé a vláčne pohyby. Slnko nad mojou hlavou bolo čoraz intenzívnejšie. Ľahla som si na rozpálené kamene a celou svojou bytosťou vnímala teplo, čo z nich sálalo. Horúce slnečné lúče čoskoro ukolísali moju dušu na stavu beztiaže a moja myseľ mohla blúdiť vesmírom ticha, čo ma obkolesovalo. Hlava sa vyprázdnila, kolotoč myšlienok sa zastavil. Mám rada také okamihy, keď je telo úplne uvoľnené a rozmaznávané teplom… Vtedy vždy prinúti dušu, aby prestala bolieť a tešila sa z chvíle, čo jej je daná.

    Ležala som tam asi hodinu, až kým ma horúčava neprinútila vstať a vojsť do vody. Vlny ticho udierali o kovové stĺpiky pontónu. Pri jednom z nich sa plazil k brehu morský ježko, celý čierny. Vynímal sa v azúrovej vode. Kedysi, v časoch, keď som bola len dieťaťom, objavujúcim svet, by som ho iste chcela chytiť a vziať si ho so sebou. Teraz som ho nechala, nech si ide svojou cestou. Alebo nech z nej vybočí, ak chce.

    Tak, ako ja som kedysi dávno vybočila z tej mojej.

    Urobila som zopár temp a zaplávala si smerom do morských diaľok, keď sa predo mnou zjavili dve malé rybky. Len také čierne nič, dlhé, ako dva prostredníky, spojené bruškami proti sebe. Pozreli sa na mňa veľkými ligotavými očami a zmizli. Plávala som ďalej. V priezračnej vode, ktorá pod trblietaním slnka dostávala farbu smaragdu, sa zrazu objavil celý húf podobných rybiek. Zvedavo ma obklopili a plávali so mnou. Bolo to celkom zábavné, až do chvíle, kým sa nezjavili ďalšie – už väčšie a trochu drzejšie. Pár z nich ma šťuchlo do nohy. Tak ako pri stretnutí s Lady chobotnicou som dostala strach. Zdalo sa mi, že sa mi rybky prihovárajú svojou nemou rečou a snažia sa mi povedať:

    ,,Čo tu vôbec robíš? Toto je náš svet, príliš nádherný na to, aby sme doňho vpustili človeka!“

    Tá predstava bola taká intenzívna, že som sa jej rozhodla podvoliť. Obrátila som sa k brehu a plávala nazad, obkolesená húfom čiernych rybiek, až kým som nezacítila pod nohami dno. Len čo sa tak stalo, akoby švihnutím zázračného prútika zmizli – a ja som bola opäť v zátoke sama. Bola menšia, než zátoka Lady chobotnice, vytvarovaná do oblúka, ako luk. Ľudia sem takmer nechodili, pretože bola od Brely dosť ďaleko, najmä nie ráno a dopoludnia. Vtedy bola prázdna. Na kraji zátoky sa týčil k nebu veľký kamenný masív. Na jeho okraji rástla levandula, rozvoniavala tak, ako to vie len ona. Vyšla som z vody a sadla si na kameň neďaleko trsu levanduly. Kým som sa sušila, zbierala som jej klasy. Až pôjdem domov,  narobím si z nej voňačky. Pre priateľov a známych. Pridám k nej kamienky z pobrežia, pár mušličiek, zelené schránky po morských ježkoch – a budem mať darčeky podľa svojho gusta.

    Slnko už bolo vysoko, priamo nad mojou hlavou, keď som zacítila hlad. Bol čas na obed. Obkrútila som si okolo plaviek priesvitnú šatku a vybrala sa po starých kamenných schodoch nazad do kuče.

   Ten môj ma čakal na balkóne. Sedel na kresle, nohy mal vyložené na protiľahlej stoličke a v rukách, ako vždy, sudoku. Keď som vošla, hlboko vtiahol do seba vôňu.

    ,,Bola si v Levandulovej zátoke…“ skonštatoval.

    ,,Uhádol si,“ zasmiala som sa. ,,Len čo sa najem, pôjdem tam zas.“

    ,,Asi bude lepšie, keď tam pôjdeš až zajtra. Zastavil sa tu ten maliar z Moskvy… Vraj ťa chce namaľovať .“ Zmiatla som sa. Maliar z Moskvy mal kľúčik od nebezpečnej Pandorinej skrinky, ktorú som už nikdy nechcela otvoriť… Mal však aj svoj vlastný príbeh lásky.

    ,,Nechcem sa dať nakresliť!“ vzdorovala som svojej vlastnej túžbe.

    ,,Ale s ním sa chceš stretnúť, však?“ opýtal sa ma ten môj s trochou sarkazmu v hlase.

     ,,Nežiarli…“ usmiala som sa naňho. ,,Nemáš na čo… Chcem si ho iba vypočuť. Mal tam portrét svojej dávnej lásky. Spomínal, že s ňou býval pred rokmi tu, v našej izbe. A stále ju hľadá. On nemá v sebe miesto pre inú, len pre tu svoju. A mňa chce maľovať len preto, že mu ju niečím pripomínam.“

Neodpovedal mi, len sa viac zahrúžil do sudoku. Podľa toho som vedela, že mu moje vysvetlenie nestačí.

pokračovanie

Levandulová zátoka

 večerné more

copyright: autorka článku