Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Popoludnie som strávila na svojej obľúbenej pláži za Brelou. Cez noc pršalo a vlny boli rozbúrené, nedalo sa tak plačkať vo vode ako inokedy. Trochu som sa síce opláchla a zaplávala si, no nestretla som svoje priateľky rybky, rybičky, o Lady chobotnici už vôbec nehovoriac.  Asi sa skryli pred chladom do bezpečných hĺbok mora. Keď som vyšla z mora, usúdila som, že je lepšie prezliecť sa z mokrých plaviek a nechať sa vysušiť zapadajúcim slnkom. Sadla som si na drevený pontón a pozerala sa, ako sa postupne vsúva za čiaru obzoru.

     Do kuče som sa vrátila až pred večerou. Maliar ešte vždy stál pod balkónom a ťahal po plátne štetec. Sadla som si na múrik, kde som sedela doobeda. Tak trochu som sa nádejala, že ho inšpirácia naplno pohltila a môj odchod si vôbec nevšimol. Prerátala som sa. Maliar sa nahol bližšie k plátnu a len tak mimochodom povedal:

     ,,Aj ona mala rada Levandulovú zátoku. Chodievala tam každý deň. Sedávala na mostíku, asi ste ho našli… Je to taký romantický kút sveta. Prvýkrát som ju stretol tam. Aj maľoval…“

     ,,Ako ste vedeli, že som tam bola?“ začudovala som sa.

     ,,Cítiť z vás vôňu levandulí. Ako z nej. Len vtedy bola pláž užšia. A levandulí ďaleko viac. Keď sme v nich ležali, presiakla nimi celá jej pokožka.“

    ,,Musela byť omamná…“ myslela som na vôňu levandulí, no on si to vysvetlil po svojom.

    ,,Áno, bola… Sladká. Štavnatá. Voňavá. Zrelá. Mala štyridsať, keď som ju videl prvý krát. Ale jej zrelosť bola krásna, pestovaná. Očarila ma viac ako mladé dievčatá. Vyšla z vody a ľahla si do tých levandulí. Tak veľmi som ju chcel maľovať. Nebránila sa. Tak veľmi som sa s ňou chcel milovať… Ani tomu sa nebránila.“

    ,,Kúzlo chvíle!“ skonštatovala som.

    ,,Trvalo dlho… V tú sezónu sme sa tam stretávali každý deň. Nad zátokou je taká stará záhrada, vtedy bola plná figovníkov. Dnes je spustnutá, zarastená trávou. Chodievali sme tam. Ona mi rozprávala o svojom živote, ja zas o mojom. Priveľmi skoro som pochopil, že nikdy nebude celkom moja…“

    ,,Bola vydatá?“

    ,,Áno. A ja ženatý.“

     Zmĺkla som a rozmýšľala nad tým, prečo sa do obyčajného života manželskej dvojice vedia vkradnúť takéto nečakané chvíle, plné poblúznenia. Snáď je to okamihom, kedy dá telo výpoveď duši aj rozumu a užíva si šťastie okamihu plnými dúškami.

    ,,Milovali ste ju…“ prehodila som napokon, nevediac, či kladiem otázku, alebo len tak konštatujem.

    ,,Miloval… Láske sa nedá rozkázať. Príde aj odíde kedy chce.“

    ,,Svätá pravda,“ vzdychla som si, no hneď som svoje slová aj oľutovala. Maliar odložil štetec a dotkol sa mi ruky.

    ,,Vtedy tam dole, na promenáde, povedal som, že viete, aké to je… Že ste prežili niečo podobné.“

    ,,Ani nie…“ snažila som sa vykrútiť z rozhovoru. ,,Len čosi také, podobný závan, pred časom prešiel aj okolo mňa. No bol to len závan. A nebola v ňom vôňa levandulí. Len jesenného lístia.“

     ,,Aj jesenné lístie má svoje čaro.“

     ,,Bolo to slabé čaro! Odolala som mu.“

     ,,Aha…“ maliar sa zarazil. ,,Asi ma teraz odsudzujete…“

     ,,Nie. Možno len ľutujem, že som nezažila niečo také ako vy. Opojné šťastie, ktoré trvá okamih. No presne chápem, prečo sa vaša levanduľová víla už nikdy neukázala.“

     ,,Čosi ste naznačili už tam dole, na promenáde…  No aj tak celkom nerozumiem.“

    ,,Vraveli ste, že sa dosť podobá na mňa. Neviem čím, možno tvárou, možno životom. A v mojom živote je niekto, komu som každodenným vzduchom, kto dýcha moje žiale, moje radosti, moju únavu, aj môj elán. Nemôžem ho vymeniť za krátku vôňu levandulí, nech by bola akokoľvek silná. Ublížila by som mu.“

pokračovanie

Brela – pohľad z prístavu

Prístav – pohľad z móla

Zákutia pri pláži

copyright: autorka článku