Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Ráno nám maliar opäť zaklopal na dvere. Otvorila mu gazdalica Hilda. V ústach som ešte stále cítila slanú chuť mora,  v nozdrách vôňu levandulí a na pokožke pohladenia.  Zdalo sa mi, že som v starej záhrade a usmievam sa na mesiac, ktorému chýba do splnu posledný úzky kosáčik. Pohladenia však boli skutočné, budil ma tak ten môj a šepkal mi pritom do ucha, že sa maliar s nami prišiel rozlúčiť. Pozvali sme ho na balkón. Uvarila som kávu a posadila sa do kresla oproti nemu, rozospatá a rozhorúčená. Už som sa nehanbila. Zdalo sa mi, že vstúpil do všetkých mojich tajomstiev, ukrytých na dne duše, aj do tých, ktoré som mu nepovedala. Pomaly popíjal kávu, sŕkal zo šálky a pozeral sa cez jej okraj na mňa. Oči sa mu usmievali, no pritom kdesi v pozadí ukrývali smútok.

    ,,Keď vás tak vidím,“ myslel tým nás oboch – ,,viem, kde som spravil chybu.“

   ,,Akú chybu?“ spýtala som sa.

    ,,Mala zostať mojou madonou. Nedotknutou. Nesplnenou túžbou. Ženou, obklopenou láskou svojho muža. Ako vy… Teraz je iba mučivým snom. Nedopovedanou otázkou. Aká je? Ako vyzerá? Čo v nej zostalo z tých nocí, ktoré sme trávili spolu?“

    ,,Na to je celkom jednoduchá odpoveď.“ zasmiala som sa. ,,Je to už staršia pani, v dôchodkovom veku  a na poblúdenia svojej utajenej ženskosti už asi nemyslí. Ak v nej zostali, tak iba ako výčitka. A možno na ne zabudla. Vyspovedala sa z nich… Jej duša je čistá a srdce opäť nedotknuté.“

     ,,Áno, teraz by mala mať tak šesťdesiat rokov. Už dávno tuším, že sem chodím zbytočne… Aj preto som sa rozhodol, že pôjdem ďalej. V Splite je plno krásnych zákutí. Pôjdem tam a budem hľadať novú inšpiráciu.“

     Popriali sme mu šťastnú cestu. Pred odchodom mi daroval na pamiatku dva malé obrázky. Je na nich Brela v celej svojej kráse, s kamennými schodmi, úzkymi uličkami a oblokmi plnými kvetov.

     Po maliarovom odchode mi zostalo trochu smutno. Dal nášmu pobytu v Brele skrytý zmysel, tajomstvo, o ktorom vedel iba ja a on. Stála som pri umývadle, umývala šálky na kávu a rozmýšľala o osude jednej lásky, ktorá sa začala pred dvadsiatimi rokmi tu v Brele, v izbe, kde čudnou zhodou okolností práve bývam aj ja. Lásky, ktorá sa nikdy neskončila. Či sa skôr premenila na nekonečnú túžbu, nenaplnené čakanie.

     Kým som rozmýšľala, ten môj sa zvalil na posteľ a zase začal lúštiť sudoku. Po chvíli zaspal. Iste bol vyčerpaný po dlhej noci. Odložila som šálky, prezliekla sa do plaviek, omotala si okolo bokov šatku a zľahka som ho prikryla plachtou. Potichu som sa vytratila z izby a zavrela za sebou dvere. Zbehla som po schodoch do Levandulovej zátoky. Nazdala som sa, že tam budem sama a v pokoji si vychutnám jej nádheru, ticho, vône, šumiace more, príboj vĺn, kamienky, rozpálené slnkom.  Moje obľúbené miesto pri pontónovom mostíku však už bolo obsadené. Sedela tam rodina. Asi jedenásť, možno dvanásťročné chlapča a dve ženy, jedna staršia, druhá mladšia.  Chlapec práve skákal z móla. Voda mu očividne robila radosť. Hral sa s vlnami, potápal sa a zbieral z dna morských ježkov. Vytiahol na mostík  zlatistú hviezdicu a s radosťou zvolal:

    ,,Mama, mama, pozri, aká je krásna.“

    Mal ruský prízvuk, čo okamžite upútalo moju pozornosť. Zahľadela som sa na skupinku bližšie. Nazdala som sa, že chlapec sa privráva mladšej zo žien, peknej, opálenej, ale nebolo to tak. S hviezdicou v ruke zbehol po mostíku k staršej striebrovláske, čo sedela na veľkom kameni blízko levandulí. Otrčil jej dlaň a šťastne sa smial.

    Až teraz som si ženu bližšie všimla. Na okamih ma zamrazilo. Vyzerala ako kráska z maliarovho portrétu. Bola to ona? Alebo iba niektorá z jej podobných, ktoré tak rád maľoval… Pleť už nemala hladkú a rovnú, ani čierne vlasy, ani ten drzý záblesk v očiach… No niečo ma nútilo veriť, že je to ona. Mala v sebe tú nedefinovateľná jedinečnosť, čo dáva každému človeku pečať vlastného osudu.

    Pohladila chlapca po vlasoch a povedala mu:

    ,,Choď ukázať hviezdicu aj svojej sestre…“

    Chlapec zamieril k druhej žene.

      Vyzerala vyrovnaná, spokojná a šťastná Rozmýšľala som, či sa jej prihovoriť, spomenúť maliara… Ten však bol práve v aute, čo smerovalo k Splitu. Preto som sa na ňu len letmo usmiala a kúsok ďalej vošla do vody.

     Načo rušiť jej kruhy?

    Zdalo sa, že sú už dávno ustálené a nepotrebuje žiadny kameň, ktorý by ich rozčeril.

KONIEC

Lodičky v diaľke…

poobede sa pláž zaľudňuje

hrajú sa na nej takéto krásne deti

copyrhigt: autorka článku