Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočí vládla v Javorníkoch zima. Z oblohy sa sypali husté biele chuchvalce, dávali nehu prísnym kopcom naokolo. Snehový zával prikryl aj poľnú cestu, čo viedla do údolia, učupeného v ohybe riečky Rovňanka. Aké tajomstvo sa tu skrývalo? Bola to malá drevenica, s pitvorom, izbou a začmudenou kuchyňou. Do večernej tmy sliepňalo okno, prežiarené svetlom petrolejky. Prezrádzalo, že v drevenici sa čosi deje. Rodilo sa v nej dieťa. Mladá rodička vykričala do sveta svoju bolesť. Keď sa z nej vyplavil nový život, do ticha zazvonila otázka: „ Čo je to, chlapec, či dievča!“ „ Chlapec!“ zaznela odpoveď. Vtedy sa stala nevídaná vec. Babica, ktorá pomáhala žene pri pôrode, zobrala z kúta ťažkú drevenú lopatu so širokým lopárom a otvorila okno na izbe dokorán. Položila dieťatko na lopár a vystrčila do zasneženej zimy. Pritom mu hovorila:
„ Pôjdeš svetom, moje, svetom…“
Takto sa rodili drotári.
Nikto však nevie, kedy sa narodilo drotárstvo, kde možno datovať jeho začiatky. Predpokladá sa, že to bolo niekedy v prvej polovici osemnásteho storočia. Kráľovstvom tohto vycibreného kumštu sa stala rozložitá obec, ležiaca v srdci Javorníkov, ktorú dnes poznáme pod názvom Veľké Rovné. O ťažkých začiatkoch drotárstva, jeho sláve i zániku nám porozprávajú príbehy niekoľkých veľkorovnianskych drotárov.
Sťahovaví vtáci – hauziráci
Juraj Drotárik nebol pôvodne drotárom. Bol to však zrejme on, ktorý dal meno novému remeslu. Žil okolo roku 1850 a živil sa furmankou. Nosieval na dolniaky med, sušené, čerstvé ovocie a iný tovar. Medzi iným i kotúčiky drôtov. Všimol si, že gazdiné, u ktorých sa s furmankou zastavoval, majú v kuchyni opotrebovaný riad. Európa sa vtedy zmietala v záchvate napoleonských vojen. Vojna poskytovala málo peňazí na kúpu nových hrncov. Rakúske gazdinky dôverovali rukám slovenského furmana. Dali mu poflekovať popukaný riad. Tak Juraj zistil, že si z drôtu môže spraviť výnosné remeslo. Čoskoro nechal furmanku furmankou a vybral sa do sveta s drevenou krošňou na pleciach. Výnosné remeslo inšpirovalo aj jeho vrstovníkov. Pripojili sa k nemu a prebrázdili celú Rakúsko-Uhorskú monarchiu. V západných oblastiach, kde sa domu nehovorilo dom ale haus, im dali zvláštne meno: hauzíri. Tak vzniklo pomenovanie: hauziráci.
Drotárske rajóny a tajná hantýrka
Mnohí z drotárov si spočiatku zarábali na svoj chlieb v drsných podmienkach vojnou zničenej krajiny. Žiarlivo strážili každý dom, v ktorom našli prácu. Aby si vzájomne neukrajovali z ťažko vydreného krajca, rozdelili si svet na rajóny. K drotárskym rajónom sa viaže zvláštna povesť. Rozdelil ich vraj medzi svojich štyroch synov drotársky kráľ, keď ležal na smrteľnej posteli. Prvému synovi zveril Rakúsko – Uhorsko, Nemecko, Anglicko a Škandináviu, druhému Južnú a Severnú Ameriku, tretiemu cárske Rusko a Áziu. Najmladšiemu zostala Afrika. Keďže však toho najmladšieho babica na drevenej lopate držala v tuhej zime dlhšie, ako mala, čoskoro dostal zápal pľúc a zomrel. Preto Afriku drotári dodnes neprešliapali.
Možno to bolo tak, ako vraví povesť a možno trochu inak. Rozdelenie na rajóny však bolo medzi drotármi posvätné a beda bolo tomu, kto ho nerešpektoval. Drotári sa poznávali podľa tajnej reči, argotu. Ak zistili, že je v ich rajóne nejaký drotár, ktorý tajnú reč neovláda, vyhľadali ho a dali mu riadnu nakladačku.
pokračovanie
Kaplán, to bol len taký malý úsmevček....... ...
...vek...?... ..."zostarol" ...
Zrada, Kaplán... :-))) Že si ty iba ...
...)))... ...
Evita03, tak vidíš, dozvedám sa ...
Celá debata | RSS tejto debaty