No keďže žiaden drevorubač nerozumie reči stromov, nikto si ich žalovanie a nárek nevšímal. Stromy putovali na rebrináku až do dediny. Tam ich predali drevorubači rezbárovi za pár strieborných toliarov. Poukladali ich na dvor, na drevené kláty a odišli. Na druhý deň zobral rezbár dláto a hoblík a začal stromom odlupovať kôru.
,,Jaj, ako to len boli!“ zvýskol prvý strom. ,,Čo to so mnou robíš? Prečo zodieraš zo mňa moju kožu? Bratia, zle je… Zlý osud nás čaká!“
O chvíľu prišiel na rad aj druhý strom, po ňom tretí. Keď boli všetky tri ošúpané z kôry, vzal rezbár pílu a začal ich píliť na drobné kusy. Na takú hrôzu už nemali čo stromy povedať a tak len tíško vzdychali. Popílené drevo rozdelil rezbár na dve kôpky. Jedna bola určená na pálenie a druhá na spracovanie.
Udreli tuhé zimy a rezbár nemal čas vysedávať v dielni pri hoblíku, dlátach a pílke. Musel vykúriť chalupu, aby jeho rodina nezmrzla. Každý deň bral z väčšej kôpky polená a hádzal ich do rozpálenej pece.
,,Ach, aký je strašný náš osud…“ šepkali si popílené stromy. ,,Žiadne námestie s vôňou vareného vína, žiaden prezidentský palác, žiadne deti, čo spievajú koledy, nič z toho nás nečaká!“
Začiatkom decembra zostala z dreva len menšia kôpka. Aj tu začal rezbár deliť na dve časti. Vybral z nej najkrajšie polená a odložil ich bokom. Ostatné ďalej hádzal do pece. Stromy už prestali nariekať a plakať, zmierili sa s tým, že ich osudom bolo zohriať rezbárovu rodinu.
Dva týždne pred Vianocami si rezbár zobral z dielne hoblík, dláta aj malú pílku a zaniesol ju do svojej chalúpky. Potom sa v kúte izby, tam, kde vládlo prítmie, kde plameň zapálenej petrolejky nedočiahol, pustil do stružlikania. Až teraz stromy pochopili, čo je to naozajstná bolesť. Veď ich drevo už bolo stvrdnuté a zoschnuté a každý záder znamenal muky.
Plakali, nariekali, vzdychali a prosili rezbára, nech ich radšej hodí do ohňa. Ale rezbár, tak ako drevorubači, nerozumel ich náreku a robil to, čo vedel. Ukrýval svoje dielo v tmavom rohu izby, aby ho nikto neuzrel skôr, než nastane ten pravý čas.
pokračovanie
ďakujem ...
Niekedy si vravím, aké by bolo šťastie,... ...
ked som mnichom spomenula, ze som kedysi... ...
Zuzi, niekedy su tie cesty zivota tak ...
koptske kostoly su silne ovplyvnene ...
Celá debata | RSS tejto debaty