Na lúkach kvitnú zlatožlté púpavy. Svietia medzi mladučkou trávou ako slniečka. Zo stromov, čo vrúbia brehy riečky, visia pápernaté bahniatka. Krištáľová voda sa trbliece, po hladine plávajú kvety, ktoré vietor , šantiaci darebák, strhol z rozkvitajúcich plánok. Z hory, ktorá sa týči nad malým zeleným údolím, prilietajú vtáky, škorce, pinky, aj zopár divých holubov. Sú predvojom slávnostného sprievodu, čo mieri do údolia.
Vzadu, za ohybom trblietavej riečky, sa krčí osada. Pár drevených domov, postavených do kruhu, uzavretých za kolovou ohradou. V najväčšom z nich stojí mladé dievča. Má štrnásť, možno pätnásť rokov. Už na prvý pohľad zaujme jej krása. Dlhé plavé vlasy sa jej v ťažkých prstencoch stáčajú po pleciach dole na chrbát. Oči má modré ako tá riečka, čo tečie okolo osady. Pleť žiarivú a bielu. Členky štíhle, drobné chodidlá, útly pás a pekne formované prsia. Obklopujú ju staršie ženy, ktoré ju postupne vyzliekajú. Najprv jej dajú dole suknicu z hrubého plátna. Potom dlhú košieľku. Keď je dievča celkom nahé, skúmavo si ju prezerajú.
,, Je dokonalá.“ zhodnotí najstaršia žena. ,,Nemá na sebe ani jednu chybičku krásy. Taranis bude spokojný.“
V zadnej časti domu, predelenej hrubým závesom, sa krčí matka dievčaťa. Chcela by plakať, ale vie, že nesmie. Osade by to prinieslo nešťastie.
Ženy natrú dievča vzácnymi masťami, do dlhých plavých vlasov je votrú vonný olej, oblečú ju do rúcha z vzácnej látky, prepášu jej driek dlhou a hrubou zlatou reťazou. Napravia prívesok, čo visí z reťaze – veľký medailón v tvare slnka. Musí jej padať pod pupok, tesne nad lono. Obujú jej črievice z najjemnejšej kože, položia na hlavu veniec zo sedmokrások. Takto pripravenú ju vyvedú von. Pred domom sú už zhromaždení zvedavci z osady, muži, starci, aj dobiedzavé detiská. Vytvoria špalier, cez ktoré dievča kráča až k bráne v kolovej ohrade. Tam sa zastaví a čaká. Pri jej bokoch stoja dve najstaršie ženy. Aj oni čakajú.
Na koho?
Vedia to všetci, ešte aj tie škorce, čo prileteli od hory. V záhybe riečky sa vynoril sprievod druidov. Sú tak, ako dievča, oblečení do dlhého rúcha z vzácnej látky. Na ich čele kráča vysoký muž. Na tvári má pozlátenú masku jeleňa. Preto nevidno, ako sa tvári, keď uzrie prvýkrát dievča. Sprievod sa zastaví. Druidi podídu bližšie. Muž s maskou si sníme zo svojho krku zlatý náhrdelník, torques, a dá ho dievčaťu na krk:
,,Odteraz patríš Taranisovi.“ vyrieknu druidi magickú formulku. ,,Oblaž ho svojim telom, aby nám mohol dať svoj jas. Otvor mu svoje lono, aby svet obdarl žiarivými slnečnými dňami.“
Muž v maske chvíľu mlčky stojí, bez akéhokoľvek náznaku pohybu. Potom zdvihne tvár k nebu a povie:
,,Poteš sa touto pannou, Taranis, a keď jej budeš mať dosť, daj ju svojmu bratovi.“
Druidi sa postavia do dvoch radov. Dievča sa postaví medzi nich. Odchádzajú preč tou istou cestou, ktorou prišli. Ženy, ktoré dievča pripravovali na túto slávnosť, sa k ním so spevom pridávajú. Po nich aj muži, starci, deti. Celkom nakoniec sa k sprievodu pridáva aj matka dievčaťa. Tak, aby ju iní nevideli. Má totiž v očiach slzy.
Po niekoľkých hodinách tanca a spevu dochádza sprievod na určené miesto. Je ním dubový háj v sútoku Kysuce a Váhu. Uprostred dubového hája je malý drevený chrám, posvätné miesto, kde sa má najkrajšia panna spojiť s božským Taranisom. Ľudia z osady sa zastavia o kúsok ďalej. Rozložia si tam vatry. Ženy vytiahnu odkiaľsi sladké bochníky a posúchy. Muži ulovia zopár zajacov a sŕn, na opekanie. Starci už majú nachystané pivo. Všetci sa tešia na slávnosť jari.
Druidi odvedú dievča do dreveného príbytku. Nechajú ju tam s mužom v pozlátenej maske. On je zástupcom božského Taranisa. Do neho presne o polnoci vstúpi slnečný boh. Vezme si najkrajšie dievča a bude sa tešiť, opájať sa jej telom, jej lonom, jej nevinnosťou a panenskosťou.
Bude to najdlhšia noc lásky v živote dievčaťa. Prvá a nie posledná. Tá príde neskôr. Dievča však o tom nevie. Ochutnáva dotyky slnečného boha a počúva zvuky zvonku. Aj ostatní ľudia z osady sa oddali telesným radovánkam. Jej kamarátky sa smejú, spievajú, chlapci skáču cez ohne. Pred polnocou sa všetci mladí rozbehnú do lesa. Čo sa tam deje, vedia len stromy, pod ktoré klesajú upotené telá.
Taká je oslava jari…
Taká bola…
Niekoľko storočí pred tým, než sa stala kresťanským sviatkom zmŕtvychvstania. Bujará, neviazaná, divoká, plná telesného opojenia, spevu, tanca.
Všetci sa tešia, radujú. Taranis prijal pannu, ktorú mu vybrali. Dá im bohatý rok, v ktorom sa urodí hojná úroda a v lesoch sa narodí veľa zveriny. Budú mať na poliach veľa obilia. A muži nalovia v lesoch dobré chutné mäso. Len jeleňa nesmú loviť. Je totiž symbolom Taranisa. Boh slnka by sa na nich mohol nahnevať a potrestať ich. Spálil by polia svojou horúčavou. Vysušil by potoky aj riečku. No ani to by ešte nebolo najhoršie. Ozajstná pohroma by prišla až vtedy, keby sa predčasne zobudil Taranisov brat, jeho dvojča Ballor. Boh tmy a smrti. Vysal by život z ich osady. Zničil by ju. Zostali by z nej iba ohlodané kosti tých, čo tu teraz tancujú.
Preto aj matka dievčaťa napokon potlačí slzy a pripojí sa k oslave. Ballor sa nesmie prebrať skôr, ako príde jeho čas. A ten príde až vtedy, keď bude obilie pokosené, uložené v sýpkach, mäso naporcované v sudoch, nasolené a uložené v jamniciach. Napokon, jej krásna plavovlasá dcéra sa až do jesene môže tešiť z priazne slnečného boha. Vychutnávať jeho náruč. Prechádzať sa po posvätnom dubovom háji. Kamarátky jej tam ovenčia lôžko kvetmi. A ženy z osady budú variť pre ňu tie najväčšie dobroty. Nosiť jej krásne rúcha. Šperky. Torques. A zlaté náramky na členky.
Napije sa vína a aj ona začne oslavovať beltain. Pradávny sviatok jari.
Muž v pozlátenej maske objíma v drevenom prístrešku dievča. Jemne ho položí na lôžko, vystlané vzácnymi kožušinami. Obdivuje jej krásu. No nepripúšťa si žiaden cit. Žiadne zachvenie srdca. Veď o toto dievča sa raz bude musieť slnečný boh Taranis podeliť so svojim pochmúrnym bratom Ballorom. V deň zimného slnovratu ju tie isté dve ženy, ktoré ju pripravili pre Taranisa, pripravia pre Ballora. Odvedú ju na plť, na ktorej je pripravená hranica z dreva. K nej dievča priviažu. Znovu tam budú druidi. Aj on, najvyšší žrec. Jemu pripadne tá najťažšia úloha. Bude musieť totiž zapáliť hranicu pod dievčaťom. A pustiť horiacu loď dole Váhom.
Len taká obeť uspokojí Ballora. Iba tak nechá ľudí v osade cez zimu na pokoji, nesiahne na ich životy a dovolí im, aby sa dočkali ďalšej jarnej slávnosti.
Asi takto vyzeral sviatok jari, ako ho oslavovali naši predkovia pred príchodom cyrilo-metodskej misie. A oslavovali ho takto niekoľko storočí, možno aj tisícročí. Poďme teda obrátiť tok času nazad. Slovania už neprinášali ľudské obete, namiesto krásnej panny hádzali do rieky Morenu… Kelti, ktorí tu žili pred nimi, však ľudskú obeť poznali.
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa snažila cirkev zahladťiť všetky stopy po beltaine, sviatku jari. Ibaže isté prvky z neho sa dostali aj do nej. Prevzala ich dokonca aj inkvizícia. Hranice z dreva horeli nielen pod krásnymi Taranisovými pannami, ale aj pod inými ženami, obvinenými z čarodejníctva a bosoráctva.
Kladivo na čarodejnice, Malleus Malleficorum, neslávny spis z roku 1486, ktorý používala inkvizícia pri súdnych procesoch, ako jeden z dôkazov čarodejníctva uvádzala nezvyčajnú krásu ženy, pretože tú jej mohol darovať iba diabol…
kussik, až teraz som si všimla tvoj ...
..myslím, mám taký dojem, že naši ...
No a s týmto úplne súhlasím... ...
Nehnevajte sa,ale O Slovanech úplne ...
Hm, keď ešte ani ja neviem... Ale ...
Celá debata | RSS tejto debaty