V noc, keď po druhýkrát spala s Adamom, mala Eva zvláštny sen. Snívalo sa jej, že jej telo je chrám, v ktorom udeľuje rozhrešenia maličký veľkňaz: jej dieťa. Dostal ho aj Adam. Keď ráno vstala, vedela, že sa nemôže ďalej hnevať. Po tom sne sa v nej všetko pretočilo, ako keď niekto obráti naopak pieskové hodiny a čas sa začína merať odznovu. Rozhodla sa zabudnúť na minulosť a žiť len budúcnosťou. Každý deň, keď sa zobudila, si nahlas povedala:
,,Mám právo na svoje vlastné šťastie…“
Potom zobrala do rúk centimeter a zmerala si bruško. Chcela vedieť, ako jej dieťa naberá na váhe, ako mocnie a rastie. Raz ju pritom pristihol aj Adam. Zahanbila sa, no on vzal centimeter do mozoľnatých dlaní a začal merať odznova. Na tvári mu zažiaril široký, huncútsky úsmev. Bolo jasné, že bude dobrým otcom. Eva cítila, že sa jej do srdca vracia stratená láska a prináša to, o čo každé ráno prosila: šťastie. Podobalo sa na motýľa, čo hľadá najvoňavejší kvet. Potrebovala sa oň s kýmsi podeliť. Preto sa občas túlala po uliciach a pozorovala na námestí holuby. Ale to jej šťastiu nestačilo! Túžilo preletieť na niekoho iného! Najradšej sa oň delila s deťmi zo škôlky! Nepotrebovala im vravieť, čo prežíva! Videli to sami. Občas sa pritlačili k nej, zvedavo načúvajúc záhadným zvukom, ktoré klokotali v jej vnútri. Chodila medzi ne usmiata, navoňaná a upravená a rozprávala im rozprávky.
V treťom mesiaci tehotenstva začala na ňu prichádzať nevoľnosť. Koncom leta sa jej prvýkrát zdvihol v triede žalúdok. S rukou na ústach utekala na záchod. Bolo niečo po štvrtej poobede, detí v škôlke už nebolo. V triede zostala iba malá Michaela, Myšiačik, ako ju Eva volala. Inokedy by sa k Myšiačikovi ponáhľala, teraz však bola v triede kolegyňa Vierka. Preto si dala načas, aby sa riadne obriadila. Dôkladne si prepláchla ústa, vystriekala ich ústnym sprayom a stisla kľučku, aby vošla do haly. Naskytol sa jej nezvyčajný obraz: pri stene v úzkej chodbičke stál chrbtom k nej Myškin otec. Dobre si ho pamätala, veď včera tak isto stál v dverách triedy, ruka v ruke so svojou krehkou, nežnou, tak trochu chorľavou ženou! Teraz sa zohýnal sa nad Vierkou. Smädno ju bozkával na ústa a na krk. Čierne tričko, vyhrnuté až nad prsia, dohora vysúkaná sukňa a pevné opálené stehná, zvierajúce boky vzrušeného muža, dávali tušiť, že nezostalo len pri objatí. Z obidvoch priam kričala túžba po dlhšom splynutí. Eva nevedela, čo má robiť. Privrela dvere, rozhodnutá, že počká, kým ich ten ošiaľ prejde. Musela neustále myslieť na Myšiačika. Určite sedí uprostred kociek, čaká na to, kedy sa ocko ukáže, a počas čakania si stavia svoj vysnívaný hrad! Hrad s množstvom komnát. Ozaj, koľko z nich patrí ockovi? A koľko mame? Spomienka na Myškinu mamu prebrala Evu z ohromenia. Schytil ju náhly hnev! Rozhodla sa, že stačí nedovoleného láskania. Prudko roztvorila dvere a vošla do chodby. Už tam neboli. Cez okno uvidela Myšiačika, ako kráča ruka v ruke s otcom po chodníku cez škôlkársku záhradu. Dievčatko poskakovalo ako vrabček, na ľavej nôžke. Otec sa nad ňou skláňal a uvoľnene sa smial. Každým krokom boli menší a menší, až kým nezmizli v záhybe cesty. Z ničoho nič ich pohltilo sídlisko – veľká anonymná veľryba, v útrobách ktorej sa strácali oveľa väčšie hriechy ako ten, čo práve videla!
,, Aj takýto je život!“ pomyslela si Eva sarkasticky, prezerajúc si paneláky za sklom. Pripomínali jej kulisy zle nahratej grotesky, v ktorej sa márne hľadá kladný hrdina. A to len preto, že po niektorej z ulíc sídliska kráčal otec so svojou päťročnou dcérkou, kým jeho pamäť blúdila pod vyhrnutým tričkom učiteľky Vierky. Tá drzosť zle utajenej nevery vliala do Evinho srdca ešte väčšiu zlosť. Prudko vrazila do triedy a osopila sa na kolegyňu:
,,Myslela som si, že poznáš pravidlá!“
,,Aké pravidlá!“ uškrnula sa Vierka. ,,Hádam ma nechceš vychovávať!?“
,,No dobre!“ zahlásila Eva vecne. ,,Beriem na vedomie, že kašleš na predpisy, aj keď nám všetkým bolo jasne povedané, aby sme nenadväzovali intímne styky s rodičmi detí, o ktoré sa staráme. Ale čo Myšiačik? Prečo nemyslíš na ňu? Alebo na jej mamu? Prečo im lezieš ako chlpatá húsenica do rodinného šťastia?“
Chcela rozprávať o niečom inom, možno o zodpovednosti! Celý čas v nej však poletovalo šťastie ako vták. A zrazu uvidela, aké je krehké a zraniteľné. Musela dostať zo seba ten pocit! Aj preto použila miesto slova zodpovednosť šťastie. Vierka na jej výčitku hneď zareagovala:
,,Ale, ale!“ zatiahla uštipačne. ,,Zdá sa mi, že si celkom mimo života. Alebo si myslíš, že chlapské šťastie je manželka vo vyžehlenej zástere? Pravý chlap potrebuje niečo iné! A riadna žena tiež.“
,,Nerozumiem ti …“ vzdychla si Eva smutne. ,,Ja by som také niečo nikdy neurobila!“
,,Nekrič hop, kým nepreskočíš!“ odvrkla jej kolegyňa. ,,Možno aj ty raz stretneš kohosi, do koho sa zaľúbiš, tak ako ja do Myšiačikovho otca. Som zvedavá, či si potom spomenieš na to, čo si mi práve vravela!“
,,Mám Adama…“ bránila sa Eva chabo!
,,Adama!“ zasmiala sa Vierka. ,,Ak si s ním spala od svadby dokopy trikrát, tak je to veľa! Ty ani nevieš, čo je pravá láska! Držíš sa toho svojho len preto, že ťa nabúchal!“
Netušila, odkiaľ to Vierka vie. Snáď mala na čele napísané, že je len zaľúbenou, no málo milovanou ženou, ktorej sa ledva ujde láskania! Otvorila ústa, aby čosi namietla, ale reč sa jej zasekla v hrdle. Veď počula len nepríjemnú pravdu! Nepoznala tú dravosť túžby, ktorá jej kolegyňu oprela pred chvíľkou o stenu!
Vierka sa víťazoslávne uškrnula, natiahla svoje štíhle telo, a začala sa prezúvať do vysokých topánok. Keď odišla, Eva sa zťažka posadila na stoličku. Nemohla si pomôcť, musela myslieť na ten nečakaný tanec túžby a rozochvenia, ktorý pred chvíľkou videla! No potom sa zahanbila! Ďaleko väčšiu cenu, ako nepoznaný ošiaľ zmyslov, malo pre ňu dieťa, čo v sebe nosila!
,,Mne sa to nikdy nestane!“ povedala si. ,, Také čosi by som si nikdy nedovolila!
Nevdojak si priložila dlaň na brucho. Bol to len podvedomý pohyb, gesto, ktorým sa prihovárala stvoreniatku vo svojom vnútri, rozhodnutá ubezpečiť ho hneď a zaraz, že do ich ťažko skúšaného, vysneného šťastia nikto nevkročí! Žiaden ošiaľ a žiadne mámenie! Ich život patrí len im trom: jej, dieťaťu a Adamovi!
Pokračovanie
Má čo chcela? Neverím, že nejaká ...
má čo chcela , alebo ju niekto nútil?... ...
,,, áno, aj to, čo sa vôbec nestalo. ...
Chlapi bývajú ukecanejší, ako ženy,... ...
Áno, Kussik, dobre si pamätáš... ...
Celá debata | RSS tejto debaty