Rozprávkarka2

Na pamiatku jednej ženy a preto, že je október, mesiac úcty k starším

Domov dôchodcov sa skrýval na kraji mesta. Novinárka  stisla klučku na bráne. Ako predpokladala, bolo zamknuté. Zazvonila na zvonček. Za drevenou bránou sa ozvali kroky. Zaškrípali klúče v zámke. Napokon sa ukázala aj tvár.

,,Prišla som kvôli tej reportáži,” ozvala sa.

,,Poďte do riaditeľne, ” prikývol muž, ktorý sa postavil do škáry v bráne.

Novinárka podišla k ďalším dverám, vstúpila dnu. Riaditeľka jej ukázala krátkym gestom na kreslo.

,,Možno by ste si dali kávu,” ozvala sa s úsmevom  ,,Bude sa vám ľahšie pracovať!”

,,Ďakujem.” súhlasila.

Kým žena chystala poháre, zahľadela sa cez zamrežované okno von. Tie mreže jej očiam vadili! Na tvári sa jej nevdojak zjavil výraz nevôle.

,,Kávička je už hotová,” prerušil jej rozmýšľanie riaditeľkin hlas. ,,Môžeme začať!”

Novinárka zapla diktafón.

,,Viete,” začala ,,chcela by som napísať reportáž. Niečo príťažlivé, čo by chytilo za srdce. A dojalo by k slzám. Príbeh nejakej starej ženy, ktorá všetko stratila…”

,,Máme tu jednu takú…” prikývla riaditeľka. ,,Práve sa prechádza po dvore. Môžete si ju obzrieť.”

Novinárka pristúpila k oknu a zahľadela sa na kamenné nádvorie. Hneď tú ženu zbadala. Ľahkými krokmi cupitala k poštovej schránke, pripevnenej na plote. Keď bola pri nej, dotkla sa jej krehkými, stareckými rukami.

,,Každý deň chodí kontrolovať poštu! ozvala sa riaditeľka. ,,Ako keby čakala pohľadnice od detí. Má ich tri. Prvý rok sem za ňou občas zašiel najstarší syn. On jediný sa o ňu ako tak zaujímal. Ale žije v Amerike. Asi nemá čas… V poslednom čase sa celkom odmlčal.”

,,Takže ten najstarší syn netelefonuje!” chcela vedieť novinárka.

,,Netelefonuje.”

,,Možno jej aspoň píše.”

,,Už dlho  sa neozval. No ona stále čaká.”

,,A na ostatné dve deti nečaká?” opýtala sa novinárka.

,,Práve to je na tom čudné… Zdá sa, že vôbec nevedia, že tu majú mamu. Nechodia, nepíšu, netelefonujú.”

,,To je celý jej príbeh?”

,,Áno!” prikývla riaditeľka. ,,Smutný, však?”

,,Smutný? Skôr prvoplánový… Žiadalo by si to niečo viac!“

,,Čo viac?”

,,Hovorili ste, že ma tri deti a jeden syn je v Amerike. Mohlo by to znamenať, že jedno z tých dvoch ďalších detí je dcéra.”

,,To sedí!” prikývla začudovane riaditeľka. ,,Trafili ste kliniec po hlavičke.”

,,Nuž, potom by to mohlo byť aj takto: tá stará žena naozaj mala tri deti, ako vravíte, no milovala len jedného, najstaršieho. Snáď preto, že emigroval do Ameriky. Dala by za to všetko, aby sa vrátil. Manžel a ďalšie dve deti sa jej po celé roky snažili nahradiť jeho stratu. Pre ňu však boli iba vzduch. Ani nezbadala, kedy sa dcéra vytratila z domu a založila si na druhom konci Slovenska vlastnú rodinu. Jediné, čo zaznamenala, bola manželova smrť.”

,,Máte dobrú fantáziu. Koniec koncov, naozaj to tak mohlo byť… Ale asi mala dôvod, prečo milovala len toho najstaršieho.”

,,Asi mala,” prikývla novinárka. ,,Možno jej každý mesiac  posielal peniaze. Žiadne veľké obnosy. Raz našla v obálke päťdolárovku, inokedy desaťdolárovku. No pre ňu to bol najväčší dôkaz jeho synovskej lásky. Hrdila sa ním, ako keby bol zlatou medailou na jej krku.”

Riaditeľka sa zamyslela:

,,Čudné! Rozprávate, akoby sa to naozaj stalo.”

,,Pri svojej praxi som sa stretla s mnohými osudmi. A žien, ktoré slepo milujú len jedno dieťa, dajú mu všetko a sklamú sa v ňom, je veľa.“

,,Ako viete, že sa aj táto žena sklamala?“

,,Stačí sa na ňu podívať…  Už tá skutočnosť, že sa ocitla tu… Prečo nezostala v svojom dome, keď mala milovaného syna, ktorý jej posielal každý mesiac peniaze?“

,,Na to vám ja neodpoviem.“

,,Tak sa o to pokúsim ja. Prepísala mu dom.“

,,Ako, keď on bol tam a ona tu…“

,,Na to je ľahká odpoveď. Pozval ju k sebe. Alebo on pricestoval a strávil s ňou zopár mesiacov na Slovensku. Vtedy mu ten dom prepísala. A on, miesto toho, aby sa o ňu v starobe postaral, ako od neho čakala, ju dal sem.“

,,No, mohlo to byť aj tak…“ neochotne súhlasila riaditeľka.

,,Mladší syn aj so sestrou vôbec nevedeli, čo sa s ňou deje. Pred časom s nimi prerušila kontakty. Preto, že chcela prepísať dom na najstrašieho syna a oni s tým nesúhlasili. Keď jej telefonovali, nezdvíhala. Keď prišli za ňou, neotvárala dvere. Najprv sa zatajovala. A potom nemohla, lebo sa ocitla tu. Až od susedov sa dozvedeli, že je v Dome dôchodcov.“ pokračovala novinárka neprítomne.

,,To by bolo príliš drsné, aby to bola naozaj pravda.” namietla riaditeľka.

,,Je to pravda!” odvetila jej smutne novinárka.

,,Ako to môžete s takou istotou tvrdiť?

,,Pretože ja som tá dcéra, ktorej neotvárala dvere a nezdvíhala telefón.”

Riaditeľka chvíľu mlčala. Potom sa zdvihla z kresla:

,,Poďme za ňou.  Som zvedavá, čo  spraví.”povedala.

Obidve zišli po schodoch na nádvorie zámku. Stará žena tam ešte stále stála, otočená chrbtom k ním, hľadela na poštovú schánku.

,,Niekto za vami prišiel…” ozvala sa riaditeľka.

,,Janko!” V hlase starej ženy zaznela nefalšovaná radosť. ,,Vedela som, že sa tu raz ukáže! Veď mi to sľúbil. Povedal mi, že príde po mňa, len čo splatí  dlhy! !

,,To som ja, mama…” ozvala sa novinárka. ,,Janko zostal v Amerike. Prišla som po teba…

Stará žena sa rozplakala! No keď ju novinárka chcela zobrať za ruku, odtiahla sa:

,,Nemôžem odísť. Čakám na Janka. Pôjdem bývať k nemu. Sľúbil mi, že ma dochová, ak na neho prepíšem náš dom. Hovoril mi, že raz prídeš a budeš pýtať peniaze. Ale ja nič nemám. Všetko som mu dala. Potreboval pomoc… Toľké roky mi posielal peniaze! Musela som mu to vrátiť!”

,,Nič nechcem, iba to, aby si šla so mnou.”

,,Už som ti povedala, nemôžem…” hlas starej ženy znervóznel. ,,Nechaj ma na pokoji a už viac za mnou nechoď.”

Riaditeľka odprevadila  smutnú novinárku až k bráne:

,,Je mi ľúto, že ste nepochodili…” snažila sa jej prejaviť svoju účasť.

,,Ako to, že nepochodila,” usmiala sa novinárka cez zatajované slzy. ,,Našla som tu svoj príbeh. Ten pre ktorý som prišla. Bude z neho skvelá reportáž!”