Mňau.Viem, viem. Zas som vás nachytala. Ale my, Anciášky, z rodu čiernosrstých mačiek, čo majú pod krkom biele srdiečko, sme už raz proste také. Výmyselnice, ako ich kamarátky Rozprávkarky.

Rástol v zatajených hĺbkach lesa a vôbec nevedel, že má v sebe ukrytú pieseň. Osud mu vymeral čas búrlivých jarných dažďov, aj rozpáleného leta. Dal mu tichý smútok nostalgických jesení, nezabudol ani na zimné hmly, v ktorých stratené lásky odchádzajú do nenávratna. Plynula nad ním modrá obloha, vlievala doňho svoju nekonečnosť. Osud meral a strom rástol. […]

Kedysi dávno vraj viedla popod Strečno cesta, ktorá sa končila až v Budíne… Dal ju vybudovať kráľ Matej. Kráľ postavil pod Strečnom aj mýtnu stanicu. Za mýtnika vymenoval Urbana, ktorý kedysi s ním bojoval v Čiernom vojsku. Ten vyberal od pocestných mýtne. Urban bol mýtnikom po celé desaťročia. Poctivo vykonával svoju prácu. Odkladal každú […]

Ehm, začať je vždy ťažké, nuž mám aj ja rébus v svojej krásnej, súmerne formovanej hlave, z ktorej trčia ružovkasté ušká (tie by mi mohla závidieť aj kráľovná Elfov, sú do špicata a jemne vytvarované).

Kedysi žil na statku pod Strečnom bohatý gazda. Za mladi ovdovel a sám vychovával svoju dcéru. Hoci sa Margita podobala na nerozvitý puk, v kráse jej páru nebolo. Keď dovŕšila šestnásty rok, povedal si gazda, že nebude chrániť toľkú krásu sám.

Smeje sa tak, že sa až za brucho chytá. Ba čo, že smeje! On sa priam rehoce! Bránica mu skáče, až sa mu čká! Od smiechu mu z oči slzy tečú a v ušiach pukoce! Rehlí sa tak nahlas, že to až za sedem hôr počuť! Aj za sedem riek. A sedem morí. Ba aj za sedem oceánov. A ešte ďalej. Za sedem galaxií. A sedem mliečnych ciest.

Zajtra ma čaká zvláštny deň. Cestujem do Bratislavy, do rozhlasu… nahrávať svoje rozprávky. Kedysi, keď som ešte bola chudučkým, čiernovlasým dievčatkom s veľkými okuliarmi na nose a množstvom snov v hlave, čo študovalo na strednej škole, som niečo podobné absolvovala. S básničkami, do ktorých som vtedy vyliala celé svoje zaľúbené srdce. Tentokrát je to však […]

predchádzajúca časť „Mám čosi lepšie pre teba prichystané!“ vykríkol Martin a už aj ťahal zo záhrenia čarodejnú ohlávku. Hodil ju kobyle na krk. Tá znovu prenikavo zaerdžala, vzopla sa na zadných nohách a chcela újsť. Lenže ani Martin nelenil. Chytil ju za uzdu a vyhupol na jej chrbát. Kobyla sa vyrútila von z vyhne, akoby celá zbesnela. Cvalom sa hnala priamo na […]

Díva sa Jánošíček, chlapčiatko švárne, z neba dole na zem! Na holom pupku leží, nohami hompáľa a slzy prelieva. Uvidel ho Otec Stvoriteľ a čuduje sa: ,,Čože tak nariekaš, synak?“ ,,A čože by som nenariekau,“ vraví šuhajíček. ,,Veď sa len pozri, ako sa vodí mojej Slovači!“

predchádzajúca časť Ľahko bolo povedať, ťažšie spraviť. V Žiline sa totiž začali šíriť zlé chýry o kováčskej dielni. Vraj sa tam každú noc dejú čudné veci. Znie odtiaľ buchot a rykot, ako keby sa tam ženilo tisíc diablov, z otvorených dverí vyhne šľahajú pekelné plamene a presne o polnoci vybieha z brány čierna kobyla, ktorá sa túla ulicami mesta. Ten, […]