predošlý diel ,,Daj si ešte!“ posunul ku mne spevák ďalší pohár. Prevrátila som ho do seba. Dotkol sa mi rukou tváre a trochu váhavo sa opýtal: ,,Chceš… Chceš ísť so mnou?“

predchádzajúci diel Často sme s Janou chodievali do malého baru pri hoteli Tatra. Iba tak. Na džús. Sedávali sme pri okne, rozprávali sa o Lacovi a o tom, prečo mi to s ním nejde. Uzatvorené do svojho malého, dievčenského sveta, sme si sprvu vôbec nevšimli, že tam chodieva aj ON. Spevák.

Pripomenul mi ho Mikabáčik. Náš (zrejme) najstarší bloger na portáli Pravdy. Mal totiž na svojom blogu jeho pieseň. Pri niektorom z tých svojich vydarených článočkov. Len čo som si ju pustila, vynorila sa mi spomienka… Z čias, keď som chodila do školy, patrila k pojašeným pubertiačkam a prežívala svoje prvé lásky.

predchádzajúca časť Tak Dámičku zobrazil Verduccio. Plameň, ktorý ho nútil do práce, dal mu silu obra a nehu zaľúbeného mladíka. Strávil nad svojim dielom dni a noci. Nezavadil o mladé dievča pohľadom. Ale cítil, že tentoraz nie socha, socha nie, lež ona, to smutné zobrazenie ľudskej tragédie, mu rozochvieva srdce.

Je totiž typickým energetickým upírom. Prisaje sa na vás, ani neviete kedy – a všetko z vás vycucá. Radosť zo života. Radosť z jari. Z dažďa. A slnka. Z toho, že apríl je bláznivý.

… môžu byť také nežné ako dotyk snežienky…

predchádzajúca časť PRAMATKA EVA Sochy majú svoj vlastný osud, z ktorého sochári poznajú iba úlomok. Ak však sochárove ruky vlastnia silu tvorivého dotyku, nedívajú sa za osudmi svojich sôch. Túžia vytvoriť niečo nové.

Dám ti zázračné zrkadlo.

K tejto rozprávke mám zvláštny vzťah. Písala som ju už dávnejšie, ale ešte stále sa dotýka najhlbších strún v mojom srdci. Je o troch ženách, podľa ktorých spravil mladý sochár sochy. Tri. Jedna predstavovala madonu, druhá Evu, a tretia hriešnicu, kajúcnicu. Tak tu je prvá časť:

Mám rada tvoje sny.