Jedného dňa stratené vajce zistilo, že sa zakotúľalo na nebezpečný kus spoločného dvora. Bol to povestný bermundský trojuholník, v ktorom sa strácal každý pokus o zmierenie. Nárokovali si ho nielen všetci susedia, ale aj všetky sliepky z dvora. Vajcu sa však v tej zarastenej húšťave zapáčilo.

Keď som sa s Arjuškou spoznala, bola podobná zima, ako táto. Všade bolo bielo a snehu pod okenice. Aj smreky, ktoré obrubujú našu záhradu, zdobili reťazce ľadových kryštálikov. Tujka sa skláňala pod ťarchou snehového záveju až k zemi. Na kríkoch ruží trčalo k nebu zopár zabudnutých, drobných pukov, rozkvitli koncom októbra a mne sa nechcelo ostrihať ich. […]

Iba tak sneží. Do bielej chumelice havrany kreslia čiary krídlami. Na jednej vločke spí vyzváňanie z veží. A zobudí sa, až keď tma bude plakať za nami. Hmla mení tvár a je celkom hustá. Nahé sny stromov horu krstia. Bozkávajú jej telo, až je jej zasneženo a bielo. Tu niekde sa vraj túlal Popolvár. Mal tvoje oči, v nich pečať snov a samoty. A šepkal do tmy tie […]

Mýty všetkých národov sú opradené legendami o zázračných zbraniach. Najtypickejšou ukážkou takejto zbrane je Excalibur, meč legendárneho kráľa Artuša, ktorého vychoval čarodejník Merlin. V skratke si môžeme pripomenúť aj jeho históriu. Meč bol darom jazernej víly pre muža, ktorý sa má stať zjednotiteľom a kráľom Anglicka. Merlin ho zabodol do kameňa. Po celých […]

Pracovala som v Bytči, v regionálnej redakcii, ktorá mala svoju kanceláriu v budove Mestského úradu. Cestovala som tam každý deň autobusom. Bytčiansko bol zaujímavý región, plný zvláštnych životných osudov. Patril k mojim najobľúbenejším novinárskym terénom, do ktorého som rada chodila. Vždy som tu našla niečo nevšedné, historky, čo ma rozosmiali, aj také, čo […]

Takto mi hovorieval kedysi môj otec, inak jednoduchý a skromný človek, ktorý však mal čosi, čo mnohým ľuďom chýba – chrbtovú kosť. Pre neho neexistovalo nikdy nehovor nikdy. Nie znamenalo pre neho nie a áno áno. Slovo podľa neho robilo chlapa, láskavé mlčanie ženu. Nemal rád ostré slovné výpady, pretože vedel, čo dokážu narobiť. Že z niečoho, čo je zábavou […]

(povesť z Kunerádu) Kedysi viedla cesta z Lietavského hradu cez Stránske až do Kunerádu. Dnes po nej niet ani stopy. Po tejto ceste často chodievalo panstvo na pozlátených kočoch. Cesta sa končila v poľovníckom zámku, v ktorom pán z Lietavy každú jeseň a každú jar poriadal poľovnícke zábavy. Pozýval na ne bohatých šľachticov zo vzdialených krajín a miest. Cudzokrajní […]

večerná básnička… Chcela by som byť sklo, no som len plastelína, chcela by som byť voda, som podmývaný breh. Chcela by som byť kameň, no som len rozmočená hlina, chcela by som byť tma – som roztopený sneh. Chcela by som byť slávik čo vraví tŕňu: pichaj, môžeš ma bolieť do krvi. Chcela by som byť tichá… A hviezdny prach si do snov […]

Právne zákony a rozprávky sú dvojičky – obidve sa narodili kdesi na začiatku ľudstva, v jeho úsvite, keď ešte človek nevedel, že ten, kto sa ho snaží ovládnuť, raz bude oslovovaný ako náčelník, vládca, knieža, kráľ, či cisár. No kým zákon prichádzal zväčša ,,zhora“ , vytvárali ho tí, čo chceli ovládať, rozprávky sa pozerali na svet […]

Prepáčte, nedalo mi to. Staronoví blogeri, ktorí očas nakúkajú na blog.sk, vedia, kde na tento výrok natrafia. Pre ostatných to hádam nebude také dôležité. V celku sa mi zapáčil – keď ho oprášim od ostatných pavučín, čo sú na ňom navešané. Je pozvaním do môjho sveta. Do niečoho, čo je skutočne moje – mám to ukryté v hlave, v srdci. Tu, na novom […]