… a práve teraz sedia pri ohrádke a rozprávajú sa so svojou ružou.

predchádzajúca časť Napokon prišiel deň, o ktorom kedysi dávno, keď ešte rástli v lese, stromy po celé roky snívali: Štedrý večer.

Už niekoľko dni tu úspešne bojujem s pripojením. Teda skôr s nepripojením. Signál mi kolíše presne podľa toho, ako vonku šantí vietor. Raz zmizne, raz sa vynorí, stratí a zas nakukne: aha, tu som, to sa iba tak hrám…

predchádzajúca časť No keďže žiaden drevorubač nerozumie reči stromov, nikto si ich žalovanie a nárek nevšímal. Stromy putovali na rebrináku až do dediny. Tam ich predali drevorubači rezbárovi za pár strieborných toliarov. Poukladali ich na dvor, na drevené kláty a odišli. Na druhý deň zobral rezbár dláto a hoblík a začal stromom odlupovať kôru.

Túto rozprávku mi rozprával starý otec ešte v časoch, keď som bola malým, asi desaťročným dievčaťom. Tak ako všetky deti ma tešil pohľad na krásny vyzdobený stromček, ktorý sa v našej obývačke rozsvietil vždy pred Vianocami. Bol totiž znamením toho, že nastal čas radovania a hojnosti. Vedela som, že kým stojí v obývačke, budem prežívať najkrajšie chvíle […]

Už odzvonili. Zaperlilo sa v brezách. A tma je plná zasnežených vĺn.

Tak mi je akosi divno… clivo… ako keby som mala v duši neviditeľnú klávesnicu, nad ktorou stoja cudzie ruky a chystajú sa naťukať písmenká,,, ,,, a ja mám zrazu strach, aké budú.

Keby Bonka vedela písať, určite by si podala do novín inzerát: „Hľadám svorku, ktorá by ma prijala za svoju. Je celkom jedno, či bude psia alebo ľudská.“ Keďže však Bonka bola niečo medzi ovčiakom a vlkom, je jasné, že si inzerát podať nemohla.