Je to stále jeden a ten istý muž. Rovnako meria, rovnako váži, oblieka sa stále tým istým štýlom, má tú istú mamu, toho istého otca, tie isté sestry, toho istého brata. Vie byť drsný. Vie byť nežný. Vie sa ku žene správať ako keby to bola tá najkrehkejšia kvetina. Vie byť aj krutý. Vie zo seba vyliať záplavu zraňujúcich slov. Vie udrieť. Vie aj pohladiť. […]

Nebudem večne stratenou vodou v zabudnutej studni, čo márne túži po nehe Tvojich úst. Hľadaj ma, láska. Nezabudni. Aj keď je medzi nami len nekonečná púšť. Ten oblak v mojom okne raz spadne na piesočné duny, ktoré mi rastú v duši. Spadne aj na žiaľ. Na pýchu. Celá do Teba krásne vmoknem, celá do Teba ticho vprším iba do slzy oblečená, […]

Snívalo sa mu, že fontána vysoko zdvíha striebristý prúd k nebesiam. Z oblohy prilietajú vtáci – ochutnávajú vodu zobáčikmi. Áno, je to ona, tá najperlistejšia voda, akej sa dotkli ústa človeka. Chladivá, ako keď ťa pohladí krídlo letiaceho holuba. V každej kvapke sa trieštia hviezdy – ľad i plameň zároveň. Smrť i vzkriesenie. Snívalo sa mu, že do záhrady […]

Sú ako sestry z rozprávky Dvanásť mesiačikov. Maruška a Holena. Jedna je dobrá, druhá zlá. Tvoria dve strany jednej mince. Rub a líc. Láska a nenávisť. Milujeme… Milujeme preto, že potrebujeme milovať. Milovať celou svojou bytosťou. Milujeme matku, otca, partnera, dieťa, mesto, v ktorom žijeme – a tí, ktorí sa nehanbia za to, že niekam patria, si […]

Bola som zamilovaná…. jeden, dva, tri, štyri, desať, dvadsať… x krát. Tak naozaj, že to otriasalo mojou bytostnou podstatou a duša bola ochotná uletieť z tela, len dva, možno trikrát. Moja prvá láska – tá najväčšia, celoživotná, vydolovala zo mňa prvú zamilovanú báseň. Písala som ju, keď som mala šestnásť. Ešte aj dnes mi máta v hlave, […]

Mala som šestnásť rokov, keď´ mi triedna učiteľka povedala: „Zuzka, Tebe vždy budú rezať hlavu. Vytŕčaš z davu.“ Nechápala som, prečo by mi ju mali rezať. Pretože píšem poéziu… Pretože necítim potrebu byť členom partie… Pretože mi je lepšie samej… Pretože mi ku šťastiu stačí jedna, dve dobré kamarátky… Pretože netúžim po tom, […]

Telu rozumiem. Vie sa samé brániť. Už je imúnne. Zažilo čarovné chvíle opojení, keď bolo zahrnuté dotykmi. Pohladeniami a láskaním. A potom zažilo aj iné chvíle. Samoty a túžby. Telo má svoju vlastnú pamäť, ukrytú v pokožke. Tá presne vie, ktoré ruky k nej patria a ktoré nie. Telo sa proste vie brániť samé. Zamkne sa, ak treba. A nevpúšťa. Nikoho. Ani do […]

Niekto príde, niekto odíde. Niekto sa vráti. A niekto zostane po celý čas, potichu, skrytý v pozadí. Netisne sa dopredu. Iba sa za času na čas pripomenie. Niekto vám vezme srdce hneď, Strhne ho ako jarná búrka. Iný ho len tak ticho podmýva. Približuje sa so splnom – a s ním aj odchádza. Spoznala som ich. Aj virtuálne lásky, aj virtuálne priateľstvá. Bolo ( a ešte […]

Bolo to v časoch, keď rozprávky neboli rozprávkami a povesti povesťami. Hromovládca Perún sa rozhliadol po svete, aby ho rozdelil medzi svoje deti. Povedal: „Do púšte pošlem Vetroboja. Môže tam vyskúšať silu svojich vetrov a pohrávať sa s pieskami. Na sever pošlem Jarilu. Stane sa nositeľom leta a všetko, čo je stvorené zo svetla, bude mu vzdávať česť. […]

Starena sedela za sviatočne prestretým stolom. Vráskavé ruky sa jej chveli v rýchlych, takmer nezachytiteľných záchvevoch. Tak sa trepocú motýlie krídla, keď sa popália. Chcela chytiť do kostnatých, reumou zohnutých prstov broskyňu. Malú, skorú, ešte nedozretú. Ležala v košíku uprostred stola, spolu s iným ovocím. Natiahla k nej ruku a vybrala ju. ,,Nechaj ju, […]