Rozprávkarka2

Mäkkúčko, teplo, skorocelovo, predčasne chutím júlovo. Je mi tak, .ako mi býva iba s tebou, keď na jazmíny padá nebo, a noc sa plachtou z mrakov zakryje. Slastne, skorošťastne, tak mi je…

Vpúšťam do seba dni ako vločky topiaceho sa snehu. Sú také krehké. Pripomínajú zosobnenú nehu. V duši mi visí chuť tvojich bozkov ako bublina. Až do rána máš povolené byť v mojom sne a spomínať.

Nie, teraz nechcem hovoriť o tej činnosti, ktorá je aj Bohu natoľko milá, že nám prikázal v Biblii: milujte sa a množte sa. Hovorím o slove, čo tú činnosť vyjadruje. Strhla sa totiž okolo neho zaujímavá debata medzi diskutérmi, ktorí debatovali pod mojim posledným článkom Virtuálny sex, virtuálna nevera – virtuálne nič – Svetlommojichočí a Popradom. […]

Som virtuálu za veľa vďačná. Odhalil mi veci, o ktorých som dovtedy nemala ani šajn. A ukázal mi, aké dôležité sú medziľudské vzťahy. Dokonca ma prinútil, aby som aspoň sem-tam, na pol očka sledovala to, čo ma dovtedy nebavilo: politiku. Dôkladne mi odhalil sociálne pomery na Slovensku. Priniesol mi spriaznené duše, s ktorými sa už zopár rôčkom poznám […]

Zas vrastám do potokov Svojej krajiny. Som nočný dažď, som závej, vyplakaný do súmraku a do hliny. Námraza, krehká ako dych. Krajina šepká: Neujdeš z mojich dlaní, Nevytečieš z nich… Viem, že jej patrím, že ma dostala. Je vodopád, Čo rozbíja čas na skalách. Lieči ma ticho, pomaly. Jej korene ma dostali…

Neviem, kam zmizli staré mamy, Čo mali v očiach teplo oráčin Vo vráskach vôňu čerstvej slamy A v srdci biely obláčik. Večer sa mlčky premieňali Na naškrobené vankúše, Vpáperili sa do snov malých Pokornou nehou ľudských svetlušiek. Dotkli sa srdca tichým […]

Je to stále jeden a ten istý muž. Rovnako meria, rovnako váži, oblieka sa stále tým istým štýlom, má tú istú mamu, toho istého otca, tie isté sestry, toho istého brata. Vie byť drsný. Vie byť nežný. Vie sa ku žene správať ako keby to bola tá najkrehkejšia kvetina. Vie byť aj krutý. Vie zo seba vyliať záplavu zraňujúcich slov. Vie udrieť. Vie aj pohladiť. […]

Nebudem večne stratenou vodou v zabudnutej studni, čo márne túži po nehe Tvojich úst. Hľadaj ma, láska. Nezabudni. Aj keď je medzi nami len nekonečná púšť. Ten oblak v mojom okne raz spadne na piesočné duny, ktoré mi rastú v duši. Spadne aj na žiaľ. Na pýchu. Celá do Teba krásne vmoknem, celá do Teba ticho vprším iba do slzy oblečená, […]

Snívalo sa mu, že fontána vysoko zdvíha striebristý prúd k nebesiam. Z oblohy prilietajú vtáci – ochutnávajú vodu zobáčikmi. Áno, je to ona, tá najperlistejšia voda, akej sa dotkli ústa človeka. Chladivá, ako keď ťa pohladí krídlo letiaceho holuba. V každej kvapke sa trieštia hviezdy – ľad i plameň zároveň. Smrť i vzkriesenie. Snívalo sa mu, že do záhrady […]

Sú ako sestry z rozprávky Dvanásť mesiačikov. Maruška a Holena. Jedna je dobrá, druhá zlá. Tvoria dve strany jednej mince. Rub a líc. Láska a nenávisť. Milujeme… Milujeme preto, že potrebujeme milovať. Milovať celou svojou bytosťou. Milujeme matku, otca, partnera, dieťa, mesto, v ktorom žijeme – a tí, ktorí sa nehanbia za to, že niekam patria, si […]