Rozprávkarka2

Žilinu mám rada. Nosím ju v duši, nech som hocikde. Je to mesto rozvoja a rastu. Nenarodila som sa v ňom. Prisťahovala som sa sem pred pätnástimi rokmi – tak vidím, ako sa mení.

Kreslím okolo seba kruh. Vzývam čírosť a nepriepustnosť skla:

predchádzajúca časť Na každom rezbárovi najprv zaujmú ruky. Má to svoj dôvod, veď práve nimi dokáže vdýchnuť drevu podobu a tvar. Čím precíznejšie sú umelecké predmety z dreva vypracované, tým väčší hold vzdávame rezbárovým rukám. Až potom si uvedomíme, že drevo ožije až vtedy, keď doň vloží svoju vlastnú dušu.

Keď som už v predošlom článku zablúdila do osady Nová Žilina pri Štiavniku, nedá mi, aby som nespomenula aj iné príhody, ktoré som síce nezažila ja sama, rozprávali mi ich však osadníci – lazáci. Na začiatok treba povedať, že osady v Bytčianskej kotline majú v sebe čosi osobité. Narodil sa tu typický slovenský fenomén – drotárstvo. Nie je to mŕtve remeslo, […]

Najzaujímavejšie životné príbehy ponúkajú novinársky najneschodnejšie terény. K jednému z nich, či skôr k príbehu jednej vrchárskej rodiny, som sa dostala takpovediac náhodou. Išla som robiť reportáž o práci umeleckého rezbára Jožka Rakovana. Ako to už býva v príjemnej spoločnosti, padlo veľa slov. Z Jožka sa vykľul dobrý rozprávač. V hlave mi utkvelo, že sa […]

Neviem byť Prometeom. Pribitá k ohňu, horieť pre iných. Som iba malý, Slabnúci plameň. Rozbíjam smútok, Zbieram črepiny.

Jeden sťahovavý vták sa ma opýtal, či nechcem ísť s ním. Odpovedala som mu: ,,Išla by som, ale som príliš ťažká.“ ,,A to už ako?“ pýta sa ma. ,,Lebo mám strašne veľký batoh.“

Tak som si sama na seba uplietla bič. Už mesiac sa teším na čítačku a krst svojej knihy Rozprávky z blogu. V eufórii, ktorá ma zachvátila, keď som sa dozvedela, že sa už tlačí cez útroby tlačiarenských strojov na svet, som neprozreteľne prisľúbila, že na krst upečiem jabĺčka v župane. A zavesila som si to ako status na FB. Mala som totiž vtedy jabĺčka v župane […]

Nebo je ešte stále zatvorené, no v svojej hĺbke cíti, že je už čas na odomykanie hĺbok.

Práve som dopozerala film Austrália… Keď som bola menšia, vedeli ma mnohé filmy rozplakať. Prvý z nich bol tuším Winetou. Keď zastrelili Nšo – či, nariekala som aako malé dieťa. Tak isto knihy. Mala som rada také tie smutno-krásne príbehy, v ktorých bol kus skutočného života. Vtáky v tŕni. Jana Eyrová. Búrlivé výšiny.