Rozprávkarka2

Mňau. Zas som to ja. Rozprávkarkina mačka Anciáška! Aby ste si nemysleli, že bitkári ste len vy, ľudia, a že len vy si vybavujete účty ručne- stručne. My mačky máme na vybavovanie účtov ešte aj dáke nástroje navyše: chvosty (vám ľuďom tuším slúžia na iné účely :-) a pazúre.

predchádzajúca časť Ráno som si pospala trochu dlhšie ako inokedy, noc sa mi pretiahla až do desiatej doobeda. Keď som vstala, posteľ vedľa mňa bola prázdna. Čerstvé hrozno na stole dokazovalo, že gazdalica Hilda už stačila po špičkách vstúpiť dnu do našej izby, vymeniť uteráky a pozametať balkon.

Predošlá časť Duša a telo často vedú medzi sebou spor. Keď je dobre telu, duša býva nadurdená, aspoň občas, ako tá moja. Má svoje tajné záhrady, v ktorých sa chce túlať. Lenže telo chce, aby sa tešila zo slniečka, z mora, z vetra, vĺn a nekonečnej oblohy. Núti ju nepadať do spomienok, zabudnúť na hĺbky, zamurovať vchod do tajných záhrad.

Láska sa mení na šepot, ukrytý v ranných hmlách. Možno, že znovu ožije. Možno sa zmení na samotu a prach.

Mňau.Viem, viem. Zas som vás nachytala. Ale my, Anciášky, z rodu čiernosrstých mačiek, čo majú pod krkom biele srdiečko, sme už raz proste také. Výmyselnice, ako ich kamarátky Rozprávkarky.

Rástol v zatajených hĺbkach lesa a vôbec nevedel, že má v sebe ukrytú pieseň. Osud mu vymeral čas búrlivých jarných dažďov, aj rozpáleného leta. Dal mu tichý smútok nostalgických jesení, nezabudol ani na zimné hmly, v ktorých stratené lásky odchádzajú do nenávratna. Plynula nad ním modrá obloha, vlievala doňho svoju nekonečnosť. Osud meral a strom rástol. […]

Ráno som napísala do FB svoj ranný status: ,, Ľúbim túlavé autobusy, čo sa trmácajú od jednej vŕby k druhej, poznajú každú rieku a každý kameň.“ Odťukla som, zavrela počítač a vychystala sa na cestu do Považskej Bystrice. Tým túlavým autobusom, ktorý ide z dediny do dediny a v každej z nich stojí najmenej na troch zástavkách.

predchádzajúca časť Vrátili sme sa na pláž neskoro popoludní. Telo som mala dobité od dlhého plávania, tak som sa zmierila s tým, že budem ležať pod borovicou na karimatke a pozerať sa na toho svojho, ako lúšti sudoku.

… na schovávačku… … na hada… … na zatúlanú mačku (ktorá vie, že ju nikto nehľadá).

predošlá časť ,,S kým si sa to rozprávala?“ opýtala sa ma moja polovička, ktorá v posteli lúštila sudoku. ,,Nejaký starec,“ zahundrala som. Natiahla som na seba bielu plachtu a otočila sa na pravý bok. Bola som trochu nahnevaná. Pravdupovediac, žiarlila som na sudoku. Predstavovala som si náš pobyt v Brele trochu inak. Chýbalo mi naše niekdajšie […]