Rozprávkarka2

„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

Ehm. Dobre. Začnem o sebe. Som kára. Celkom obyčajná. Taká, čo zvykne ťahať náklad. Nuž som si len tak stála pri ceste a čakala, kto na mňa začne nakladať.

Pred dvom dňami som mala na svojej FB stránke veľmi peknú debatu o jednom z národov, ktorý žil na našom území viac ako 400 rokov, a predsa o ňom vieme pramálo. Zostavovatelia učebníc dejepisu pre základné a stredné školy ho priradili ku Germanom, venovali mu pár všeobecných viet – a to bolo všetko. Áno. Reč je o Kvádoch. Ako poznamenal jeden z komentujúcich na […]

S ľútostou vidím, že nám vymrel istý druh ľudí. Polyhistorici. Teda tí, ktorí si z viacerých oblastí zohnali podklady a informácie, kým sa do niečoho pustili.

December Si zas na perie z dažďa prikvyká. Boh ukryl svoje slzy Do medovníka.

Končil sa rok 2012, keď Anna dostala na Štedrý deň zvláštny telefonát. Priateľka, čo volala, jej prezradila, že Annin manžel, ktorý mal v meste kupovať posledné darčeky, je u nej.

„Čo je to?“ opýtala sa Pútnička. Hlas Starca sa trochu triasol: „Veď vidíš. Hora.“ „Vidím. Len je akási čudná.“ Odpovedala mu. „Tvrdá. A suchá.“ „Všimla si si to.“ Skonštatoval Starec zamyslene. „Áno.“ Prikývla Pútnička. „Je celkom iná, ako ostatné hory. Len neviem prečo.“

Mala sedemnásť, keď ho spoznala. Pozval ju na koncert spolužiačkin brat: uhrovitý, devätnásťročný chlapec, priveľmi chudý a príliš dlhý na to, aby sa zmestil do sna o prvej láske.

Niekoľko stupňov pod nulou jasne ukazovalo, že kdesi nablízku treba hľadať Mrázika. Pritisla som sa ku stene. Sálali z nej zvyšky tepla malej železničnej staničky, ktorú presne o šiestej zamkla predavačka lístkov. Na peróne pri kufroch postávalo pár dievčat, zrejme cestovali niekde do veľkého sveta, kde sú železničné stanice aspoň tak veľké ako dedinka, z ktorej sme […]

Dnes je taký zvláštny deň, keď sa Bratislavský samospravny kraj rozhodol, že dopraje svojim obyvateľom na mesiac cestovanie zadarmo. Nevedela som to, keď som ráno nasadala do autobusu.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom Vráťme sa ku Commodovi, o ktorom som písala v predošlej časti svojho seriálu. Má 17 rokov, keď ho otec vyhlásil sa spoluvládcu. Dostal aj prímenie: Germanicus. A ako spoluvládca s ním podniká druhú výpravu na opačný, barbarský breh Dunaja, na územie dnešného Slovenska.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom. Mal veľmi dlhé meno: Lucius Aelius Aurelius Commodus Pius Felix. Už v dobách antického Ríma a v čase, kedy žil (31. august 161– †. december 192), ho volali skrátene: Commodus.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom. Vďaka zápiskom, ktoré cisár Marcus Aurelius písal pri Hrone, poznáme príbeh o zázračnom daždi. Jeho stručné znenie je asi takéto: vyčerpaným legionárom došla voda. Ocitli sa na mieste, kde bolo veľmi sucho. Trpeli smädom. Veľmi zoslabli – a práve vtedy ich prepadli nepriatelia. Zdalo sa, že […]

Všetko sa mi to spája s otcom. To on ma vodil ako malé šesťročné dievčatko k dnešnému Námestiu SNP v Bratislave. Na mieste, kde je dnes lekáreň, bola „cukrázda“. Nepil kávu, to bola dámska záležitosť, určená pre paničky. Zato si tam vždy objednal mätový čaj. A pre mňa malinovku: kalíštek červeného sirupu a sódu z bombovej flaše.