Rozprávkarka2

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

Ehm. Dobre. Začnem o sebe. Som kára. Celkom obyčajná. Taká, čo zvykne ťahať náklad. Nuž som si len tak stála pri ceste a čakala, kto na mňa začne nakladať.

Pred dvom dňami som mala na svojej FB stránke veľmi peknú debatu o jednom z národov, ktorý žil na našom území viac ako 400 rokov, a predsa o ňom vieme pramálo. Zostavovatelia učebníc dejepisu pre základné a stredné školy ho priradili ku Germanom, venovali mu pár všeobecných viet – a to bolo všetko. Áno. Reč je o Kvádoch. Ako poznamenal jeden z komentujúcich na […]

S ľútostou vidím, že nám vymrel istý druh ľudí. Polyhistorici. Teda tí, ktorí si z viacerých oblastí zohnali podklady a informácie, kým sa do niečoho pustili.

December Si zas na perie z dažďa prikvyká. Boh ukryl svoje slzy Do medovníka.

Končil sa rok 2012, keď Anna dostala na Štedrý deň zvláštny telefonát. Priateľka, čo volala, jej prezradila, že Annin manžel, ktorý mal v meste kupovať posledné darčeky, je u nej.

„Čo je to?“ opýtala sa Pútnička. Hlas Starca sa trochu triasol: „Veď vidíš. Hora.“ „Vidím. Len je akási čudná.“ Odpovedala mu. „Tvrdá. A suchá.“ „Všimla si si to.“ Skonštatoval Starec zamyslene. „Áno.“ Prikývla Pútnička. „Je celkom iná, ako ostatné hory. Len neviem prečo.“

Mala sedemnásť, keď ho spoznala. Pozval ju na koncert spolužiačkin brat: uhrovitý, devätnásťročný chlapec, priveľmi chudý a príliš dlhý na to, aby sa zmestil do sna o prvej láske.

Niekoľko stupňov pod nulou jasne ukazovalo, že kdesi nablízku treba hľadať Mrázika. Pritisla som sa ku stene. Sálali z nej zvyšky tepla malej železničnej staničky, ktorú presne o šiestej zamkla predavačka lístkov. Na peróne pri kufroch postávalo pár dievčat, zrejme cestovali niekde do veľkého sveta, kde sú železničné stanice aspoň tak veľké ako dedinka, z ktorej sme […]

Dnes je taký zvláštny deň, keď sa Bratislavský samospravny kraj rozhodol, že dopraje svojim obyvateľom na mesiac cestovanie zadarmo. Nevedela som to, keď som ráno nasadala do autobusu.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom Vráťme sa ku Commodovi, o ktorom som písala v predošlej časti svojho seriálu. Má 17 rokov, keď ho otec vyhlásil sa spoluvládcu. Dostal aj prímenie: Germanicus. A ako spoluvládca s ním podniká druhú výpravu na opačný, barbarský breh Dunaja, na územie dnešného Slovenska.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom. Mal veľmi dlhé meno: Lucius Aelius Aurelius Commodus Pius Felix. Už v dobách antického Ríma a v čase, kedy žil (31. august 161– †. december 192), ho volali skrátene: Commodus.

Seriál o rímskych cisároch, čo mali niečo spoločné so Slovenskom. Vďaka zápiskom, ktoré cisár Marcus Aurelius písal pri Hrone, poznáme príbeh o zázračnom daždi. Jeho stručné znenie je asi takéto: vyčerpaným legionárom došla voda. Ocitli sa na mieste, kde bolo veľmi sucho. Trpeli smädom. Veľmi zoslabli – a práve vtedy ich prepadli nepriatelia. Zdalo sa, že […]

Všetko sa mi to spája s otcom. To on ma vodil ako malé šesťročné dievčatko k dnešnému Námestiu SNP v Bratislave. Na mieste, kde je dnes lekáreň, bola „cukrázda“. Nepil kávu, to bola dámska záležitosť, určená pre paničky. Zato si tam vždy objednal mätový čaj. A pre mňa malinovku: kalíštek červeného sirupu a sódu z bombovej flaše.

Dlho som tu nebola od čias, keď som sem pridávala svoje príbehy a rozprávky. No keď už ma Renka Montmartre spomenula…