Rozprávkarka2

Nebo je ešte stále zatvorené, no v svojej hĺbke cíti, že je už čas na odomykanie hĺbok.

Práve som dopozerala film Austrália… Keď som bola menšia, vedeli ma mnohé filmy rozplakať. Prvý z nich bol tuším Winetou. Keď zastrelili Nšo – či, nariekala som aako malé dieťa. Tak isto knihy. Mala som rada také tie smutno-krásne príbehy, v ktorých bol kus skutočného života. Vtáky v tŕni. Jana Eyrová. Búrlivé výšiny.

Ženu najviac poníži, keď ju muž urobí jednou z mnohých.

Túlavý básnik stojí pri jazere ticha,

Tak si to mašírujem našim kontroverzným novootvoreným žilinským Auparkom, ktorý jedni chceli a druhí nie, keď sa mi z ničoho nič postavila do cesty. Teda, ona ani nie, ale jej vôňa. Tuhá, omamná a celkom iná. Tou vôňou dala jasne najavo: ja som kus, najlepšia kvalita, mňa si nemôže dovoliť hocikto, na mňa treba mať groše, som proste trieda.

Z objatia lesa zaškriekal neviditeľný páv, Pod nohami mi plačú spomienky trávy, Smútia za odchádzajúcim letom,

Malá hra nočných blýskavíc. Stalo sa niečo? Nie… Neviem… Možno, že všetko, Možno nič.

Vždy je ťažké byť iným ako ostatní.

Zostali po nás letné vône. Chcem sa v nich ukryť, splynúť s nimi…

predchádzajúca časť Ráno nám maliar opäť zaklopal na dvere. Otvorila mu gazdalica Hilda. V ústach som ešte stále cítila slanú chuť mora, v nozdrách vôňu levandulí a na pokožke pohladenia. Zdalo sa mi, že som v starej záhrade a usmievam sa na mesiac, ktorému chýba do splnu posledný úzky kosáčik.