Rozprávkarka2

Jedného dňa sa svetlo stratilo. Nabalilo sa smútkom. Ukrylo sa do tajných jaskýň v hĺbkach zeme. Keď nie je svetlo, tak je tma. Kde je tma, tam je strach. Svet sa začal báť. Všetkého, čo je ukryté v tme. No najviac sa bál vlastného strachu. A so strachom je to tak: kŕmi sa sám sebou. Čím je ho viac, tým viac rastie. Ako obluda. Vtedy sa jedny oči rozhodli, že musia […]

Už sa nepozerám do obrazovky. Iba tu tak potichu sedím. A premýšľam. O okamihoch, kedy som všetko pustila dole vodou. Keď si mi povedal, že česť je viacej ako láska. A raz Ti budem vďačná. Za svoj pevný bod vo vesmíre. Za domov, ktorý zostal domovom. Nepremenil sa na škrupiny z rozbitého vajca. Nie, nepremenil sa. Srdce mi neutieklo. Zviazala som ho do ohlávky a viedla […]

Blog má svoj pôvab, aj keď má aj svoje skryté, temné zákutia. My Rozprávkarky o tom vieme svoje. Tí, čo nás vnímajú z diaľky, nás možno považujú za nežné a krehké stvorenia. Ale v každej Rozprávkarke, v každom Rozprávkarovi drieme aj bytosť bez mena a bez veku, čo nazerá do studne samotného času. A odtiaľ potom vyberáme. Raz niečo múdre, raz niečo […]

Nedávno na dvojke – krásny prírodopisný seriál. Až mi zastavoval dych. O vtákoch. Sťahovavé husi,ktoré presne vedeli, kadiaľ letieť, aby pristali v bezpečnom domove. Pri nich orly. Snažili sa kŕdeľ husí rozdeliť. Vybrať si tie najmladšie – a zaútočiť. Nedarilo sa im, šík husí bol dosť pevný na to, aby ochránil svojich slabých. Tak zaútočili na iné vtáky. Na […]

Srdce ma mučí. Mlčí a nevie, čo by povedalo. Veď klamstiev je tak veľa a pravdy len tak málo. Kde sme my? V akom medzipriestore? Na ktorú stranu sa pohlo naše kyvadlo? Tak bolia lásky neskoré… Srdce ma mučí. Mlčí. Z rytmu vypadlo.

Zmenila som si motto blogu. Mám totiž pocit, že sa nám zo Slovenska stratila rozprávka o Troch grošoch. Ako sa to stalo? Možno, že práve takto: Kde bolo tam bolo, bol raz jeden kráľ. Volal sa Matej. Ľud ho považoval za spravodlivého a to len preto, že mal otvorené uši a vedel počúvať. Nuž a kráľ Matej sa rád obliekal do žobráckeho plášťa. Túlal sa v ňom po […]

Bolo okrúhle, s dlhým strieborným držadlom, ktorý sa dal rozkladať. Z jednej strany zväčšovalo, z druhej strany ukazovalo svet taký, aký naozaj je – len v zrkadlovom odraze. Žena ho postavila na konferenčný stolík a otočila k sebe zväčšovacou stranou. Nepýtala sa zrkadla, či je najkrajšia. Nemala na to odvahu. Veď by jej ukázalo len holú pravdu: trpkú vrásku […]

Zhotovili ho majstri z vzácneho čínskeho papiera. Mal farby dúhy a jeho povrch pripomínal kožu starca, zhužvanú od vrások smiechu. Občas sa ho dotkli krehké dlane malého dievčatka. Ich dotyk lampionu hovoril: ,,Si krásny… „

(sľúbila som rozprávočku, tu je : -)

Po láske zostala len pavučina,