Zhotovili ho majstri z vzácneho čínskeho papiera. Mal farby dúhy a jeho povrch pripomínal kožu starca, zhužvanú od vrások smiechu. Občas sa ho dotkli krehké dlane malého dievčatka. Ich dotyk lampionu hovoril: ,,Si krásny… „

(sľúbila som rozprávočku, tu je : -)

Po láske zostala len pavučina,

Ticho je stále krehkejšie. Odvracia od nás svoju tvár. Je ako mesiac v splne.

Neviem, či je to iba môj osobný vnem. No mám pocit, že je všetko inak. Že sme chudobnejší. Nie, nie na peniaze… Ale na čas. Na tie každodenné drobné okamihy, ktoré boli korením nášho života. Na chvíle s knihou v kresle. Na teplo deky. Na večerné rozhovory v posteli. Na dotyky…

Včera som mala zvláštny pocit – súdržnosti a malej výhry. Pre tých pár obrázkov, ktoré sem dal Juraji. Stretla som ho len raz, keď prišiel k nám domov, len tak, na čaj a kus teplého slova. Ale od vtedy viem, že je to citlivý muž, ktorý má jeden cieľ (medzi ďalšími, duchovnejšími) a to uživiť prácou svojich rúk vlastnú rodinu. Je z východu, kde nie je dosť […]

Vybrali sa raz na vandrovku traja. Slepý, Hluchý a Nemý. Stretli sa na rázcestí. Sadli si k jednému mílniku.

Prebehla som cez Les k úšustu. Našla som tam svoje tenisky. Ležali odhodené vedľa potoka. Obula som si ich a nechala na nich mokré blato. Neschlo, hoci by už malo, ale ja som vedela, prečo.

Prechádzali sme Lesom, až kým sme sa neocitli v jeho strede, na mieste, kde boli stromy najvyššie a zelenkavá guľa svietila najintenzívnešie. Medzi smrekovcami sa ukrývala čistina so starými zrubmi, podobnými drevenici, kde Suikum kupoval suveníry.

Kamienkami vysypaný chodník ma priviedol pred drevenú búdku. Soikum tam stál a kupoval lístky do skanzenu od staršej pani v strednom veku, čo sedela pri okienku. Odtrhla z bloku dva a podala ich Soikumovi. ,,Môžete ísť.“ povedala. Prešli sme okolo nej.