predchádzajúca časť Tak Dámičku zobrazil Verduccio. Plameň, ktorý ho nútil do práce, dal mu silu obra a nehu zaľúbeného mladíka. Strávil nad svojim dielom dni a noci. Nezavadil o mladé dievča pohľadom. Ale cítil, že tentoraz nie socha, socha nie, lež ona, to smutné zobrazenie ľudskej tragédie, mu rozochvieva srdce.

predchádzajúca časť PRAMATKA EVA Sochy majú svoj vlastný osud, z ktorého sochári poznajú iba úlomok. Ak však sochárove ruky vlastnia silu tvorivého dotyku, nedívajú sa za osudmi svojich sôch. Túžia vytvoriť niečo nové.

K tejto rozprávke mám zvláštny vzťah. Písala som ju už dávnejšie, ale ešte stále sa dotýka najhlbších strún v mojom srdci. Je o troch ženách, podľa ktorých spravil mladý sochár sochy. Tri. Jedna predstavovala madonu, druhá Evu, a tretia hriešnicu, kajúcnicu. Tak tu je prvá časť:

V summerskom meste Lagaš kedysi panovala kráľovná Urrata. Bola nielen mladá a krásna, ale aj múdra. Rozhodla sa, že si nájde dobrého ministra financií, ktorý by jej pomohol vládnuť. Nechcela však vyberať len podľa farby očí či pekných slov. Každého uchádzača, čo sa chcel stať ministrom, si najprv predvolala a dlho sa s ním rozprávala.

Včera sme sa s LaLunou dohodli, že sa pokúsime zmeniť zlé na dobré a smutné na veselé. Tak som sa trochu rozhliadla – po rozprávkach. Vybrala som si tú najsmutnejšiu, ktorú poznám – Dievčatko so zápalkami. A trochu som ju zmenila…

V tretí deň stvorenia, keď sa už svetlo stalo dňom a tma nocou, vody pod oblohou sa oddelili od vôd nad oblohou, rozhodol sa Večný vládca, že z nevľúdnej a pustej zeme urobí rajskú záhradu. Rozhodil po dovtedy nezakvitnutých pláňach semená rastlín, krikov a stromov, aby priniesli kvety a ovocie.

predchádzajúca časť Napokon prišiel deň, o ktorom kedysi dávno, keď ešte rástli v lese, stromy po celé roky snívali: Štedrý večer.

predchádzajúca časť No keďže žiaden drevorubač nerozumie reči stromov, nikto si ich žalovanie a nárek nevšímal. Stromy putovali na rebrináku až do dediny. Tam ich predali drevorubači rezbárovi za pár strieborných toliarov. Poukladali ich na dvor, na drevené kláty a odišli. Na druhý deň zobral rezbár dláto a hoblík a začal stromom odlupovať kôru.

Túto rozprávku mi rozprával starý otec ešte v časoch, keď som bola malým, asi desaťročným dievčaťom. Tak ako všetky deti ma tešil pohľad na krásny vyzdobený stromček, ktorý sa v našej obývačke rozsvietil vždy pred Vianocami. Bol totiž znamením toho, že nastal čas radovania a hojnosti. Vedela som, že kým stojí v obývačke, budem prežívať najkrajšie chvíle […]

Mňau. Zas som to ja. Rozprávkarkina mačka Anciáška! Aby ste si nemysleli, že bitkári ste len vy, ľudia, a že len vy si vybavujete účty ručne- stručne. My mačky máme na vybavovanie účtov ešte aj dáke nástroje navyše: chvosty (vám ľuďom tuším slúžia na iné účely :-) a pazúre.