Rozprávkarka2

Je prirodzené, že v pamäti národa zostáva to, čo je mnohokrát opakované. A že z nej vypadáva to, čo sa cieľavedome popiera. Robilo sa to tak predošlé desaťročia, storočia aj tisícročia. Najlepším príkladom tohto trendu sú sviatky jari. Väčšina z nás už vníma iba ich kresťanský charakter. Veľkú noc však poznali naši predkovia aj v predkresťanských časoch. […]

Na kraji sveta tancujem tanec so svojim milovaným mlčaním

Je taká láska, ako keď slnko stíchne v dlaniach a blízke je až na smrť,

Na lúkach kvitnú zlatožlté púpavy. Svietia medzi mladučkou trávou ako slniečka. Zo stromov, čo vrúbia brehy riečky, visia pápernaté bahniatka. Krištáľová voda sa trbliece, po hladine plávajú kvety, ktoré vietor , šantiaci darebák, strhol z rozkvitajúcich plánok. Z hory, ktorá sa týči nad malým zeleným údolím, prilietajú vtáky, škorce, pinky, aj zopár […]

Priznám sa. Nikdy som jej nevedela prísť na chuť, aj keď sa vždy tmolila okolo mňa. A možno práve preto. Už keď som bola malá, bol jej plný rodičovský dom. Otec s ňou zaspával aj vstával. S kým? No predsa s politikou.

V starovekom svete bolo písané slovo jedno z najstráženejších tajomstiev úzko špecializovaných kňažských vrstiev. Nemusíme sa pýtať prečo. Sprostredkovanie akejkoľvek informácie napísanej akýmkoľvek spôsobom na čomkoľvek bolo mocnou zbraňou. Zbraňou poznania, vzdelania, využitia skúseností a znalostí. Zbraňou, ktorá pomáhala vyhrávať vojny a upevňovať […]

Ticho je nežne usmievavé. Chce sa mu vystrájať. Len tak sa klbčiť s páperím púpav v tráve, s vetrom viať…

Vodopád ma vzal do náruče a zbozkával mi svetlo z tela. Teraz svietim zvnútra.

Môže byť dobro raz zlom? A môže sa stať zlo dobrom?

predošlý diel ,,Daj si ešte!“ posunul ku mne spevák ďalší pohár. Prevrátila som ho do seba. Dotkol sa mi rukou tváre a trochu váhavo sa opýtal: ,,Chceš… Chceš ísť so mnou?“