Rozprávkarka2

Je taká láska, ako keď slnko stíchne v dlaniach a blízke je až na smrť,

Na lúkach kvitnú zlatožlté púpavy. Svietia medzi mladučkou trávou ako slniečka. Zo stromov, čo vrúbia brehy riečky, visia pápernaté bahniatka. Krištáľová voda sa trbliece, po hladine plávajú kvety, ktoré vietor , šantiaci darebák, strhol z rozkvitajúcich plánok. Z hory, ktorá sa týči nad malým zeleným údolím, prilietajú vtáky, škorce, pinky, aj zopár […]

Priznám sa. Nikdy som jej nevedela prísť na chuť, aj keď sa vždy tmolila okolo mňa. A možno práve preto. Už keď som bola malá, bol jej plný rodičovský dom. Otec s ňou zaspával aj vstával. S kým? No predsa s politikou.

V starovekom svete bolo písané slovo jedno z najstráženejších tajomstiev úzko špecializovaných kňažských vrstiev. Nemusíme sa pýtať prečo. Sprostredkovanie akejkoľvek informácie napísanej akýmkoľvek spôsobom na čomkoľvek bolo mocnou zbraňou. Zbraňou poznania, vzdelania, využitia skúseností a znalostí. Zbraňou, ktorá pomáhala vyhrávať vojny a upevňovať […]

Ticho je nežne usmievavé. Chce sa mu vystrájať. Len tak sa klbčiť s páperím púpav v tráve, s vetrom viať…

Vodopád ma vzal do náruče a zbozkával mi svetlo z tela. Teraz svietim zvnútra.

Môže byť dobro raz zlom? A môže sa stať zlo dobrom?

predošlý diel ,,Daj si ešte!“ posunul ku mne spevák ďalší pohár. Prevrátila som ho do seba. Dotkol sa mi rukou tváre a trochu váhavo sa opýtal: ,,Chceš… Chceš ísť so mnou?“

predchádzajúci diel Často sme s Janou chodievali do malého baru pri hoteli Tatra. Iba tak. Na džús. Sedávali sme pri okne, rozprávali sa o Lacovi a o tom, prečo mi to s ním nejde. Uzatvorené do svojho malého, dievčenského sveta, sme si sprvu vôbec nevšimli, že tam chodieva aj ON. Spevák.

Pripomenul mi ho Mikabáčik. Náš (zrejme) najstarší bloger na portáli Pravdy. Mal totiž na svojom blogu jeho pieseň. Pri niektorom z tých svojich vydarených článočkov. Len čo som si ju pustila, vynorila sa mi spomienka… Z čias, keď som chodila do školy, patrila k pojašeným pubertiačkam a prežívala svoje prvé lásky.