Rozprávkarka2

predchádzajúca časť Oblaky prišli rýchlo a nečakane, v jedinom mihnutí motýlích krídiel zaplnili oblohu. Stála som na balkóne a počúvala dážď. Udieral o hladinu mora. Zvuk pripomínal netrpezlivé behanie prstov po klávesnici. Akoby kdesi v tme hral neviditeľný klavirista pár tónov s dobiedzajúcim rytmom samby. V niektorých intervaloch znel čľapot dažďa […]

Cítila som pod nohami cestu a bola som šťastná. Rozhorúčený asfalt dobiedzal do ľahkých bambusových sandáliek, v ktorých som bola obutá. Predieral sa až k mojim chodidlám, ale nepálil. Iba sľuboval, lákal, nemou rečou všetkých chodníkov rozprával o tom, čo ma čaká na pláži: biele kamienky, horúce od slnka, tiene borovíc, odrážajúce sa na teplej hladine […]

Priznám sa, že som chcela tráviť čas inak – písaním poviedky. Tá je vlastne narýchlo spichnutá a možno by bola aj celkom hotová, keby ma ten potvorský škriatok škriatkovský neprinútil pozrieť sa na blog. Hneď prvý článok, čo vidím – o Igorovi Matovičovi!

More sa slano potí, loví na háčik vĺn strapatú perleť mesiaca,

Na počiatku nebolo slovo ale túžba. Na veky vekov zostala.

Duša mi vrástla do stromu, pokojná, obnažená. Rozvetvujem sa do ticha.

Smeje sa tak, že sa až za brucho chytá. Ba čo, že smeje! On sa priam rehoce! Bránica mu skáče, až sa mu čká! Od smiechu mu z oči slzy tečú a v ušiach pukoce! Rehlí sa tak nahlas, že to až za sedem hôr počuť! Aj za sedem riek. A sedem morí. Ba aj za sedem oceánov. A ešte ďalej. Za sedem galaxií. A sedem mliečnych ciest.

Nedá mi to. Občas naňho poškuľujem spoza plota, ako háďže vidlami seno kravám a kozám. Je iný, ako ostatní chlapci v jeho veku. Ešte nemá ani devätnásť, no telo má vypracované ako dospelý muž, čo sa celé roky venuje kulturistike. Je vysoký, mocný, svalnatý. Chodí do školy, je v maturitnom ročníku. No prežil život, aký by viac svedčil starému človeku.

Zajtra ma čaká zvláštny deň. Cestujem do Bratislavy, do rozhlasu… nahrávať svoje rozprávky. Kedysi, keď som ešte bola chudučkým, čiernovlasým dievčatkom s veľkými okuliarmi na nose a množstvom snov v hlave, čo študovalo na strednej škole, som niečo podobné absolvovala. S básničkami, do ktorých som vtedy vyliala celé svoje zaľúbené srdce. Tentokrát je to však […]

Hanbíš sa. A svoju krotkú nedotknutosť brániš pred mojimi dotykmi.