„Pútnička, kam si zmizla?“ „Nepoviem. Odišla som.“ „Prečo?“ „Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“ „Z čoho…“ „Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu.

„Už si rozkvitla?“ „Ano.“ „Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“ „Ja viem.“ „Prečo?“ „Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“

„Čo je to?“ opýtala sa Pútnička. Hlas Starca sa trochu triasol: „Veď vidíš. Hora.“ „Vidím. Len je akási čudná.“ Odpovedala mu. „Tvrdá. A suchá.“ „Všimla si si to.“ Skonštatoval Starec zamyslene. „Áno.“ Prikývla Pútnička. „Je celkom iná, ako ostatné hory. Len neviem prečo.“

Dlho som tu nebola od čias, keď som sem pridávala svoje príbehy a rozprávky. No keď už ma Renka Montmartre spomenula…

Čítam výbornú knihu – encyklopédiu keltských mýtov a legiend. Dlho som nič lepšie nečítala. Zábavné, poučné, humorné… V skratke len dve z legiend: Fintanov kopec Fintan bol mýtickým prapredkom Keltov. Rozhodol sa pohľadať novú zem, kde by sa usadil. Na putovanie si vybral rieku. Kúpil si loď. A aby si zabezpečil potomstvo, nalodil sa na ňu […]

Včera som mala pekný deň. Strávila som dopoludnie v obci Hlboké nad Váhom. Kedysi to bola najchudobnejšia dedina v Bytčianskom okrese. Dnes? Treba sa tam ísť pozrieť. Je čo obdivovať, aj možno aj závidieť. Najmä krásne Súľovské skaly dookola a turistický chodník, čo do nich vedie. Majú tam úžasné povesti. Aká by som to bola Rozprávkarka, keby som sa s Vami […]

Tá malá bytôstka, ktorú nosíme v sebe a ktorej hovoríme duša, nie je hocikto. Ani hocičo. Je to maličká víla. Vie sa rozsvietiť na modro – keď sme šťastní, keď sa tešíme, keď máme radosť, keď prežívame pokoj a lásku. Stačí sa pozrieť do očí takému človeku – a vidíte ju tam. Najprv ako veselý ohníček. Ten chvíľku tancuje a potom naberá na seba […]

Páči sa mi náš slovenský jazyk. Je taký gurmánsky. Vie vychutnávať – chute, vône, slová a aj slovné pikantnosti. Milujem hlavne tie polozabudnuté príbehy z našich dedín a dediniek. Napríklad – prečo sa obyvateľom obce Rášov vraví rozumári. Neviete? Ja áno… Kedysi dávno vraj jeden bohatý gazda chcel previezť niekoľko vriec soli na druhú stranu […]

Snívalo sa mu, že fontána vysoko zdvíha striebristý prúd k nebesiam. Z oblohy prilietajú vtáci – ochutnávajú vodu zobáčikmi. Áno, je to ona, tá najperlistejšia voda, akej sa dotkli ústa človeka. Chladivá, ako keď ťa pohladí krídlo letiaceho holuba. V každej kvapke sa trieštia hviezdy – ľad i plameň zároveň. Smrť i vzkriesenie. Snívalo sa mu, že do záhrady […]

Bolo to v časoch, keď rozprávky neboli rozprávkami a povesti povesťami. Hromovládca Perún sa rozhliadol po svete, aby ho rozdelil medzi svoje deti. Povedal: „Do púšte pošlem Vetroboja. Môže tam vyskúšať silu svojich vetrov a pohrávať sa s pieskami. Na sever pošlem Jarilu. Stane sa nositeľom leta a všetko, čo je stvorené zo svetla, bude mu vzdávať česť. […]