predchádzajúci diel Často sme s Janou chodievali do malého baru pri hoteli Tatra. Iba tak. Na džús. Sedávali sme pri okne, rozprávali sa o Lacovi a o tom, prečo mi to s ním nejde. Uzatvorené do svojho malého, dievčenského sveta, sme si sprvu vôbec nevšimli, že tam chodieva aj ON. Spevák.

Pripomenul mi ho Mikabáčik. Náš (zrejme) najstarší bloger na portáli Pravdy. Mal totiž na svojom blogu jeho pieseň. Pri niektorom z tých svojich vydarených článočkov. Len čo som si ju pustila, vynorila sa mi spomienka… Z čias, keď som chodila do školy, patrila k pojašeným pubertiačkam a prežívala svoje prvé lásky.

predchádzajúca časť Ráno nám maliar opäť zaklopal na dvere. Otvorila mu gazdalica Hilda. V ústach som ešte stále cítila slanú chuť mora, v nozdrách vôňu levandulí a na pokožke pohladenia. Zdalo sa mi, že som v starej záhrade a usmievam sa na mesiac, ktorému chýba do splnu posledný úzky kosáčik.

predchádzajúca časť Maliar sa rozhovoril, spomínal na stretnutia so ženou z Levandulovej zátoky. Slová sa z neho liali ako víno z fľaše, mal v sebe celú studňu bolestných, krásnych spomienok:

predchádzajúca časť Popoludnie som strávila na svojej obľúbenej pláži za Brelou. Cez noc pršalo a vlny boli rozbúrené, nedalo sa tak plačkať vo vode ako inokedy. Trochu som sa síce opláchla a zaplávala si, no nestretla som svoje priateľky rybky, rybičky, o Lady chobotnici už vôbec nehovoriac.

predchádzajúca časť Ráno som si pospala trochu dlhšie ako inokedy, noc sa mi pretiahla až do desiatej doobeda. Keď som vstala, posteľ vedľa mňa bola prázdna. Čerstvé hrozno na stole dokazovalo, že gazdalica Hilda už stačila po špičkách vstúpiť dnu do našej izby, vymeniť uteráky a pozametať balkon.

Predošlá časť Duša a telo často vedú medzi sebou spor. Keď je dobre telu, duša býva nadurdená, aspoň občas, ako tá moja. Má svoje tajné záhrady, v ktorých sa chce túlať. Lenže telo chce, aby sa tešila zo slniečka, z mora, z vetra, vĺn a nekonečnej oblohy. Núti ju nepadať do spomienok, zabudnúť na hĺbky, zamurovať vchod do tajných záhrad.

predchádzajúca časť Vrátili sme sa na pláž neskoro popoludní. Telo som mala dobité od dlhého plávania, tak som sa zmierila s tým, že budem ležať pod borovicou na karimatke a pozerať sa na toho svojho, ako lúšti sudoku.

predošlá časť ,,S kým si sa to rozprávala?“ opýtala sa ma moja polovička, ktorá v posteli lúštila sudoku. ,,Nejaký starec,“ zahundrala som. Natiahla som na seba bielu plachtu a otočila sa na pravý bok. Bola som trochu nahnevaná. Pravdupovediac, žiarlila som na sudoku. Predstavovala som si náš pobyt v Brele trochu inak. Chýbalo mi naše niekdajšie […]

Po nábreží sa kĺzala pomalá pieseň, typická dalmátska kantiléna. V prístave, osvetlenom troma silnými reflektormi, ju spieval spevák s dlhými čiernymi vlasmi a bradou, cez ktorú presvitali strieborné pramene. V pozadí sa hojdali lode, pár bielych jácht a stará plachetnica, z ktorej trčali k stmavnutému nebu holé čierne stožiare. Sedela som na bielej lavičke […]