Rozprávkarka2

Zajtra ma čaká zvláštny deň. Cestujem do Bratislavy, do rozhlasu… nahrávať svoje rozprávky. Kedysi, keď som ešte bola chudučkým, čiernovlasým dievčatkom s veľkými okuliarmi na nose a množstvom snov v hlave, čo študovalo na strednej škole, som niečo podobné absolvovala. S básničkami, do ktorých som vtedy vyliala celé svoje zaľúbené srdce. Tentokrát je to však […]

Hanbíš sa. A svoju krotkú nedotknutosť brániš pred mojimi dotykmi.

predchádzajúca časť „Mám čosi lepšie pre teba prichystané!“ vykríkol Martin a už aj ťahal zo záhrenia čarodejnú ohlávku. Hodil ju kobyle na krk. Tá znovu prenikavo zaerdžala, vzopla sa na zadných nohách a chcela újsť. Lenže ani Martin nelenil. Chytil ju za uzdu a vyhupol na jej chrbát. Kobyla sa vyrútila von z vyhne, akoby celá zbesnela. Cvalom sa hnala priamo na […]

Díva sa Jánošíček, chlapčiatko švárne, z neba dole na zem! Na holom pupku leží, nohami hompáľa a slzy prelieva. Uvidel ho Otec Stvoriteľ a čuduje sa: ,,Čože tak nariekaš, synak?“ ,,A čože by som nenariekau,“ vraví šuhajíček. ,,Veď sa len pozri, ako sa vodí mojej Slovači!“

predchádzajúca časť Ľahko bolo povedať, ťažšie spraviť. V Žiline sa totiž začali šíriť zlé chýry o kováčskej dielni. Vraj sa tam každú noc dejú čudné veci. Znie odtiaľ buchot a rykot, ako keby sa tam ženilo tisíc diablov, z otvorených dverí vyhne šľahajú pekelné plamene a presne o polnoci vybieha z brány čierna kobyla, ktorá sa túla ulicami mesta. Ten, […]

Taký čas je, že iba prší a prší… Niekto by povedal, že je to čas pod psa. A ja zas vravím, že je to naozajstný čas na nejakú starú legendu, rozprávočku, či povesť. Rozmýšľam rýchle, akú… Nuž takú, o žilinskej studni. Tej, čo stojí na Marianskom námestí. Nad studňou sú kovové mreže, chránia zvedavcov, aby nespadli dnu. Na dne sa čosi trblieta, […]

Jednou z mojich najmilších kníh v detstve boli Staré grécke báje a povesti od Eduarda Petišku. Milovala som to rozprávanie o hrdinoch a bohoch, ktorí mali typické ľudské vlastnosti, no zároveň ich ľudská fantázia obdarila nadprirodzenými schopnosťami. Prelúskala som ich pár krát a navnadená osudmi gréckych bohov, som hľadala niečo podobné. Našla som. Rovnako […]

Tvoj smútok soľou nehy zrosím, rozprávku vo mne tepny vyzvonia, v ktorej sa túlaš sám a bosý, v ktorej som dažďu podobná…

Byť spisovateľom nie je ľahké. Má to svoje ošemetnosti, o ktorých sa ťažko hovorí. Písanie knihy, aspoň u mňa, sa podobá milostnému vzplanutiu. Žijem ním tak, akoby nič iné nebolo. Ponáram sa do neho, stávam sa krvou v žilách príbehu. Milujem so svojimi hrdinami, nenávidím, som vášnivá, aj chladná.

Konečne je slnka viac než dosť, kto by sedel pri počítači? Nuž som si povedala, že odolám eventuálnym lákadlam virtuálu, hroziacim búrko-hádkam, nástahám, či iným pokušeniam a vybrala som sa do mesta. Dobre som spravila. V Žiline totiž máme Staromestské slávnosti.