…Práve som dostala od Martinka správu, ktorá ma veľmi potešila. Na literárnej súťaži pre mladých autorov do 35 rokov Wolkrova Polianka 2011 získal súborom svojich básní 1. miesto.

V poslednom čase zvyknem vstávať zavčasu, keď sa dá tak nazvať inkriminovaná hodina o šiestej ráno. Uvarím si kávičku, natiahnem sa do gauča a zapnem televízor, aby som vychutnala v teple svojej voňavej Chalúpky vlastnú polhodinku súkromia. V dome ešte všetci spia. Milujem tú chvíľku bezpečia. Ranné vstávanie máva svoj rituál a k tomu môjmu patrí aj ranná […]

Priznám sa. Nikdy som jej nevedela prísť na chuť, aj keď sa vždy tmolila okolo mňa. A možno práve preto. Už keď som bola malá, bol jej plný rodičovský dom. Otec s ňou zaspával aj vstával. S kým? No predsa s politikou.

V starovekom svete bolo písané slovo jedno z najstráženejších tajomstiev úzko špecializovaných kňažských vrstiev. Nemusíme sa pýtať prečo. Sprostredkovanie akejkoľvek informácie napísanej akýmkoľvek spôsobom na čomkoľvek bolo mocnou zbraňou. Zbraňou poznania, vzdelania, využitia skúseností a znalostí. Zbraňou, ktorá pomáhala vyhrávať vojny a upevňovať […]

Môže byť dobro raz zlom? A môže sa stať zlo dobrom?

Je totiž typickým energetickým upírom. Prisaje sa na vás, ani neviete kedy – a všetko z vás vycucá. Radosť zo života. Radosť z jari. Z dažďa. A slnka. Z toho, že apríl je bláznivý.

… môžu byť také nežné ako dotyk snežienky…

Žilinu mám rada. Nosím ju v duši, nech som hocikde. Je to mesto rozvoja a rastu. Nenarodila som sa v ňom. Prisťahovala som sa sem pred pätnástimi rokmi – tak vidím, ako sa mení.

Práve som dopozerala film Austrália… Keď som bola menšia, vedeli ma mnohé filmy rozplakať. Prvý z nich bol tuším Winetou. Keď zastrelili Nšo – či, nariekala som aako malé dieťa. Tak isto knihy. Mala som rada také tie smutno-krásne príbehy, v ktorých bol kus skutočného života. Vtáky v tŕni. Jana Eyrová. Búrlivé výšiny.

Ráno som napísala do FB svoj ranný status: ,, Ľúbim túlavé autobusy, čo sa trmácajú od jednej vŕby k druhej, poznajú každú rieku a každý kameň.“ Odťukla som, zavrela počítač a vychystala sa na cestu do Považskej Bystrice. Tým túlavým autobusom, ktorý ide z dediny do dediny a v každej z nich stojí najmenej na troch zástavkách.