Rozprávkarka2

Písal sa 27 december roku 2007. Z dlhej chvíle som blúdila po googli, keď som zrazu natrafila na jednu z mojich starších rozprávok. Na svojom blogu ju zverejnila Dionea. Možno si niektorí pamätníci spomenú aj na niektoré príbehy, ktoré som v tom čase začala publikovať. Odzrkadľoval sa v nich nový vzrušujúci svet blogerov, ktorý som začala spoznávať. … Ako mi dve […]

Tak, aby ste vedeli, hneď z kraja vám to poviem, nech je medzi nami jasno. Ja som slobodymilovný tvor. Moja mama je tuláčka ako sa patrí. Pozná všetky vône lesa. Otec? Nooo, hm, to je trochu ošemetná záležitosť, ale vyparil sa hneď, ako ma urobil. Mama však preto nikdy nevešala chvost, načo by aj? Veď jej krásne, dlhé nohy, ozdobené jemnými, lesklými čiernymi […]

Holuby. Plno holubov so smaragdovým perím na bruchu. Vo vzduchu cítiť čokoládu. Za bicyklom vejú ohnivočervené vlasy. Iné, tmavoplavé, plávajú nad popukanou cestou. Koruny topolov chytajú v nebi anjelov z krídla.

Som voda, čo sa triešti o kameň. Som škovránok, čo zažal deň.

Keď sa snehová vločka dotkne zeme, premení sa na hmlistý obláčik. Zohrieva svojim dychom korienky spiacich kvetov. Veď zima býva dlhá a tuhá. Ale aj biela. Biela ako briezky, chvejúce sa nad hladinou jazera. Biela ako hlávky snežienok.

Háďatko zo slov sa mi zas sladko omotáva na dušu. A tak len ticho čakám, kedy ma znovu jedovaté zúbky pokúšu.

Jedného dňa kohút Bartolomej zistil, že svet sa nekončí pri jeho rodnom plote. Rozhodol sa, že sa vyberie na vandrovku a pohľadá si vlastný kúsok raja. Kedže bol fešák a ešte k tomu mladý, čoskoro si ho všimli sliepky z okolitých dvorov. Začali nahlas kotkodákať, aby mu dali najavo, že pri nich nájde dobré bydlo. Kohút Bartolomej sa cítil veľmi dôležito a nahlas […]

Jedného dňa stratené vajce zistilo, že sa zakotúľalo na nebezpečný kus spoločného dvora. Bol to povestný bermundský trojuholník, v ktorom sa strácal každý pokus o zmierenie. Nárokovali si ho nielen všetci susedia, ale aj všetky sliepky z dvora. Vajcu sa však v tej zarastenej húšťave zapáčilo.

Keď som sa s Arjuškou spoznala, bola podobná zima, ako táto. Všade bolo bielo a snehu pod okenice. Aj smreky, ktoré obrubujú našu záhradu, zdobili reťazce ľadových kryštálikov. Tujka sa skláňala pod ťarchou snehového záveju až k zemi. Na kríkoch ruží trčalo k nebu zopár zabudnutých, drobných pukov, rozkvitli koncom októbra a mne sa nechcelo ostrihať ich. […]

Iba tak sneží. Do bielej chumelice havrany kreslia čiary krídlami. Na jednej vločke spí vyzváňanie z veží. A zobudí sa, až keď tma bude plakať za nami. Hmla mení tvár a je celkom hustá. Nahé sny stromov horu krstia. Bozkávajú jej telo, až je jej zasneženo a bielo. Tu niekde sa vraj túlal Popolvár. Mal tvoje oči, v nich pečať snov a samoty. A šepkal do tmy tie […]